(Tento fakt samozrejme nie je ničím prekvapujúcim v prípade bežného zoológa, ktorého rozhľad je obmedzený oficiálnou vedou; kameňožrút jadranský je však doteraz neznámym aj u širokej verejnosti, ktorá už dávno pomerne dobre pozná yetiho, nessie, ogopogo a dokonca v poslednej dobe sa výrazne zvýšilo percento ľudí, ktorí sú oboznámení s existenciou jašterice snežnej!)

U podvodného výskumu je plánovanie veľmi dôležité © lojzo, 2006

Nepochybne k jeho neznámosti u nás významnou mierou prispieva aj fakt, že tento tvor je jadranským endemitom a jeho výskyt na našom území je prakticky vylúčený.

V odbornej literatúre, vydanej na našom území sa prvá zmienka o kameňožrútovi jadranskom (Petrofagus adriaticae) objavila pred viac než sto rokmi (1906; pochopiteľne v nemčine – Adriatischer Felsenfresser), následný sľubne sa rozvíjajúci výskum (financovaný do veľkej miery c. a k. armádou, ktorá zamýšľala využívať kameňožrúty na narúšanie nepriateľských opevnení) bol násilne prerušený vplyvom politickej situácie (prvá svetová vojna, následný rozpad rakúsko-uhorskej monarchie, neskôr roztržka medzi socialistickým Československom a Juhosláviou „krvavého psa Tita“). Pretože rakúsko-uhorská kameňožrútológia bola svetovo uznávaným pojmom, pokúsili sme sa pri príležitosti okrúhleho jubilea pred šiestimi rokmi nadviazať na jej úspechy a podnikli sme prieskumnú vedeckú výpravu priamo na miesto predpokladaného výskytu tohto zaujímavého živočícha – na chorvátsky ostrov Pag.

Takýto charakter prostredia kameňožrút obľubuje najviac © lojzo, 2006

Kameňožrút jadranský je veľmi zaujímavý živočích. V prvom rade je treba povedať, že všetky informácie o ňom sú nepotvrdené a že v jeho nasledujúcom popise by v každej vete malo byť „zrejme“, „pravdepodobne“, „možno“ alebo „predpokladá sa, že“. Nebudem to tam písať z priestorových dôvodov (predsa len, naša kaviarnička je malá  ).

Takže: Kameňožrút jadranský prežije väčšinu svojho života v mori (výnimkou je doba párenia, ktoré prebieha na súši). Ako naznačuje jeho názov, hlavnou (a s vysokou pravdepodobnosťou jedinou) potravou sú kamene, zrejme predovšetkým vápenec (čo sa týka mineralogického zloženia jeho stravy, tu zatiaľ tápame, nakoľko medzi aktívnymi kameňožrútológmi nie je žiadny geológ – bude zrejme potrebné počkať na vznik kryptogeológie ako seriózneho vedného odboru). Vzhľad tohoto živočícha je zatiaľ pomerne nejasný, resp. názory kapacít odboru sa výrazne rozchádzajú – zhodujú sa len na fakte, že kameňožrút nemá žiadne končatiny ani plutvy a pod morskou hladinou sa pohybuje buď vlnivým pohybom tela (to v prípade, ak je tvar tela hadovitý) alebo plachtením (v prípade, ak je tvar jeho tela ploský). Na súši je jeho pohyb zabezpečený výhradne prácou čeľustí – kameňožrút sa jednoducho cez terén prehrýza, čím vznikajú chodbičky v horninách, ktoré sú preňho tak charakteristické.

Typické stopy kameňožrúta jadranského – Petrofagus adriaticae © lojzo, 2006

Hoci sú stopy výskytu kameňožrúta veľmi rozšírené a domorodci sa s nimi stretávajú prakticky neustále, vzhľad živočícha je aj pre nich veľkou neznámou. Jeho plachosť je takmer absolútna a okrem toho zrejme dokáže svoje telo zpriehľadniť, takže viditeľné zostanú len kamene v tráviacom trakte a tie človek nerozozná od okolitých minerálov.

Vzhľadom na nezastuputeľný význam kameňožrúta pre morský biotop sa v Chorvátsku i Taliansku (v Albánsku jeho výskyt zatiaľ nebol potvrdený) už dávno uvažuje o jeho zaradení na zoznam chránených živočíchov, bohužiaľ kým chýbajú overené údaje o jeho spôsobe života, to z administratívnych (či skôr byrokratických) dôvodov nie je možné. Chorvátski domorodci si však kameňožrúta vysoko cenia (iste k tomu prispieva aj to, že jeho trus je vyhľadávaným stavebným materiálom) a budujú preňho akési krmelce v podobe kamenných múrikov, dlhých aj niekoľko sto metrov, ktorými sa kameňožrúty prehrýzajú od morskej hladiny až k obľúbeným miestam párenia na vrcholoch pahorkov.

Dobre viditeľné línie kamenných krmelcov pre kameňožrúty © lojzo, 2006

Trus kameňožrútov je vyhľadávaným stavebným materiálom © lojzo, 2006

Stopy rituálneho zápasu mladých samcov kameňožrúta na mieste párenia © lojzo, 2006

Čo sa týka samotnej našej výpravy, jej výsledky naplnili naše očakávania: Kameňožrúta samotného sme sice nezahliadli (ale vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sme to ani reálne neočakávali), ale mali sme príležitosť pozorovať a skúmať jeho prirodzené prostredie a početné stopy jeho života. Verím, že nasledujúce pripravované výpravy ešte viac prispejú k lepšej znalosti tohto jedinečného tvora.

Napokon, blíži sa nám výročie, ktoré si zaslúži spomienku – v októbri tohto roku uplynie sto rokov od prvého (a zároveň posledného) známeho vojenského nasadenia kameňožrútov. Tajná jednotka rakúsko-uhorského námorníctva vtedy v rámci pomoci spojeneckému Bulharsku v prvej balkánskej vojne nasadila kameňožrúty proti strategickému osmanskému majáku v prístave Dedeagač (dnes Alexandroupoli v Grécku). Žiaľ (či našťastie) bez viditeľného výsledku – maják stojí dodnes.

A na záver niekoľko snímkov z priebehu výskumnej výpravy:

Prostredie ostrova Pag bolo veľmi inšpiratívne © lojzo, 2006

Expedičné vozidlá na mieste terénnych výskumov © lojzo, 2006

Výskum bol občas skutočne vyčerpávajúci – najmä pre mladšie výskumníčky © lojzo, 2006

Od zodpovednej práce nás samozrejme neodradila ani nepriazeň počasia © lojzo, 2006

Príprava na ponor – vpravo výskumník lojzo © joja, 2006

Miestna fauna nebrala náš výskum príliš vážne – niektorí jedinci sa nám neustále chechtali © lojzo, 2006