Foyer Ermitáže.

Keďže bolo práve sté výročie boľševickej (predtým Veľkej októbrovej socialistickej) revolúcie, vstupnému schodisku dominoval veľký červený robotník, rozbíjajúci svoje putá.

Lenin je OK, ale ten cár Nikolaj je tam trochu nepatrične, v čase boľševickej revolúcie bol už deväť mesiacov zvrhnutý.

A to sme už mimo aktuálnej výstavy k VOSR – jeden z cárskych trónov (v paláci ich je viac), za ním portrét Petra Veľkého s manželkou Jekaterinou.

Šaty s vlečkou, stříbrem vyšívané.

Zlato mali ruskí cári evidentne radi.

Vojennaja galereja (vojenská galéria) s portrétmi ruských generálov z doby prvej „vlasteneckej vojny“, tej proti Napoleonovi.

Vpodstate náhodný „cvak“ – ten portrét ma zaujal svojím blahosklonným úsmevom a až doma som zisťoval, kto to je – Antoine-Henri, barón Jomini, v Rusku známy ako Genrich Venjaminovič Žomini – jediný z generálov vo Vojenskej galérii, ktorý počas „vlasteneckej vojny“ bol na strane Francúzov.
Narodený vo Švajčiarsku, pracoval ako bankový úradník v Paríži, počas francúzskej revolúcie sa stal veliteľom pluku, ale potom sa vrátil do banky. Až za Napoleona vstúpil opäť do armády ako dobrovoľník a už tam ostal. Napoleonovho ťaženia do Ruska sa ako vojak nezúčastnil, bol menovaný gubernátorom Vilňusu. Neskôr sa síce zúčastnil boja proti Rusom a Prusom v bitke pri Lützene, po nej sa ale nepohodol so svojím veliteľom maršálom Neyom a požiadal cára Alexandra o povolenie slúžiť v ruskej armáde, kde sa vzápätí stal generál-poručíkom (keďže nebol Francúz, ale Švajčiar, nebralo sa to ako dezercia).
Po porážke Napoleona sa v Paríži snažil o zrušenie trestu smrti pre svojho bývalého veliteľa maršála Neya, ale márne.
Po skončení aktívnej služby sa usadil „na dôchodok“ v Bruseli, odkiaľ si ale ešte na krátko odskočil do Ruska počas rusko-tureckých bojov v rámci Krymskej vojny.  

Hodinky.

Diváci.

Nepamätám si, z akej doby a odkiaľ je tento pes, zaujalo ma len, že vyzerá ako Putin. 

Drážďany pohľadom Bernarda Bellotta z benátskej školy.

Anjelov s takýmito krídlami som ešte nevidel.

Kúsok stropu.

Rembrandtov Návrat strateného syna. Fotka nič moc, ale vystihnúť moment, keď pred tým plátnom nikto nebol, mi dalo dosť zabrať 

Tri Grácie…

…tri nymfy…

…a tri egyptské babky.

A takto sa svetlá Zimného paláca večer zrkadlia v Neve.

Na záver jedno priznanie – jednu z fotografií som prepašoval z Jusupovovho paláca, čisto z dramaturgických dôvodov. Môžete hádať ktorú, kým vám ukážem ostatné.;-)