Sankt-Peterburg 2 - obrázky z výstavy
Takto pred troma rokmi sme sa s mláďaťom flákali po Petrohrade, ako som písal už minule. Nuž a byť v Petrohrade a minúť Ermitáž, to sa nedá…

Zimný palác v celej svojej kráse.

Foyer Ermitáže.

Keďže bolo práve sté výročie boľševickej (predtým Veľkej októbrovej socialistickej) revolúcie, vstupnému schodisku dominoval veľký červený robotník, rozbíjajúci svoje putá.

Lenin je OK, ale ten cár Nikolaj je tam trochu nepatrične, v čase boľševickej revolúcie bol už deväť mesiacov zvrhnutý.

A to sme už mimo aktuálnej výstavy k VOSR – jeden z cárskych trónov (v paláci ich je viac), za ním portrét Petra Veľkého s manželkou Jekaterinou.

Šaty s vlečkou, stříbrem vyšívané.

Zlato mali ruskí cári evidentne radi.
Vojennaja galereja (vojenská galéria) s portrétmi ruských generálov z doby prvej „vlasteneckej vojny“, tej proti Napoleonovi.
Vpodstate náhodný „cvak“ – ten portrét ma zaujal svojím blahosklonným úsmevom a až doma som zisťoval, kto to je – Antoine-Henri, barón Jomini, v Rusku známy ako Genrich Venjaminovič Žomini – jediný z generálov vo Vojenskej galérii, ktorý počas „vlasteneckej vojny“ bol na strane Francúzov.
Narodený vo Švajčiarsku, pracoval ako bankový úradník v Paríži, počas francúzskej revolúcie sa stal veliteľom pluku, ale potom sa vrátil do banky. Až za Napoleona vstúpil opäť do armády ako dobrovoľník a už tam ostal. Napoleonovho ťaženia do Ruska sa ako vojak nezúčastnil, bol menovaný gubernátorom Vilňusu. Neskôr sa síce zúčastnil boja proti Rusom a Prusom v bitke pri Lützene, po nej sa ale nepohodol so svojím veliteľom maršálom Neyom a požiadal cára Alexandra o povolenie slúžiť v ruskej armáde, kde sa vzápätí stal generál-poručíkom (keďže nebol Francúz, ale Švajčiar, nebralo sa to ako dezercia).
Po porážke Napoleona sa v Paríži snažil o zrušenie trestu smrti pre svojho bývalého veliteľa maršála Neya, ale márne.
Po skončení aktívnej služby sa usadil „na dôchodok“ v Bruseli, odkiaľ si ale ešte na krátko odskočil do Ruska počas rusko-tureckých bojov v rámci Krymskej vojny.

Hodinky.

Diváci.

Nepamätám si, z akej doby a odkiaľ je tento pes, zaujalo ma len, že vyzerá ako Putin.

Drážďany pohľadom Bernarda Bellotta z benátskej školy.

Anjelov s takýmito krídlami som ešte nevidel.

Kúsok stropu.

Rembrandtov Návrat strateného syna. Fotka nič moc, ale vystihnúť moment, keď pred tým plátnom nikto nebol, mi dalo dosť zabrať

Tri Grácie…

…tri nymfy…

…a tri egyptské babky.

A takto sa svetlá Zimného paláca večer zrkadlia v Neve.
Na záver jedno priznanie – jednu z fotografií som prepašoval z Jusupovovho paláca, čisto z dramaturgických dôvodov. Môžete hádať ktorú, kým vám ukážem ostatné.;-)
lojzo | 29. 10. 2020 Št 8:41 | Cesty Obrázky Umenie | 28 komentárov
Komentáre
Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.
jéééé, ďakujem!
sa tam roky chcem ísť pozrieť na malachitovú komnatu.
princezna na prvej fotografii zabudla obliecť šaty s vlečkou, stribrem vysivane, ktoré sú zrejme ušité pre ležiacu skriňu
[1] „malachitovú komnatu“ Na poslednej fotke – čelná stena, siedme, ôsme a deviate okno sprava na poschodí.
[1] Na malachitovú komnatu sa asi nepozrieš, ale Jantarová k vidění je, i když jinde.
V Ermitáži by člověk vydržel celé dny, my tam byli jen několik hodin. No, snad někdy příště…
„tento pes, zaujalo ma len, že vyzerá ako Putin.“
chudák pes.
„Anjelov s takýmito krídlami som ešte nevidel.“
a často vídavaš anjelov, Lojzýk?
[11] Iste. Anjeli sú všade naokolo, stačí sa dobre dívať.
[14] Ale pochádza z Piteru – takže nejaká príbuznosť tam byť môže!
Návrat ztraceného syna jsem si také vyfotografoval a kousek dál Danae, ale s bídnou kvalitou, první obraz je příliš velký na výšku a foťák se do galerií nehodí, když je zakázáno používat blesk. Dnes už jsem chytřejší a používám na to jedině mobil.
[17] Já používám 1/50 a upravím na ZPS 18. Na druhém aparátu ISO 3200. Blesk nikdy, ta mrcha se vždycky někde odrazí.
Když už jsme u těch soch: Lojzo, viděls Čižika Pižika?
[20] Nevidel. Alebo o tom aspoň neviem, nič mi to nehovorí. Ale videl som napríklad Veľkého kombinátora Ostapa Bendera, ten ma potešil.
[21] Čižik Pižik je malá bronzová soška ptáčka na nábřeží Fontanky, už několikrát ukradená. Je námětem poplulární písně:
Чижик-пыжик, где ты был?
На Фонтанке водку пил.
Выпил рюмку, выпил две —
Зашумело в голове.
Historie (v ruštině) je na wikipedii. Souvisí s Ostapem Benderem.
[22] „Fontánka, kde teče vodka!“ zajásal Cyberštamgast.
[23] On je tam prý takový zvyk: Novomanžel naplní štamprli vodkou, na provázku ji spustí k Čižikovi, štrngne si s jeho zobáčkem, vytáhne a vypije. Manželství (pokud po cestě nerozlije) prý tak bude šťastné.
[22] Tak som ho videl, priamo z lode! Len som si nepamätal jeho meno. Ale o tom novomanželskom zvyku som nevedel, sprievodkyňa spomínala len nejakú súvislosť s petrohradskými študentami, ale už neviem akú.
[26] Je to podle studentů Imperátorské akademie, která sídlila nedaleko. Ti nosili černé uniformy se žlutými výložkami, tedy dvěma barvami, které má i čížek. A známe studenty a jejich lihový život…