Barcelona bola až do polovice 19. storočia mestom, zovretým stredovekými hradbami. Búrlivý rozvoj priemyslu a obchodu však spôsobil jej rýchly rozmach a plocha za hradbami, ktorá dovtedy z vojensko-obranných dôvodov nemohla byť zastavaná, prišla mestu veľmi vhod. V roku 1859 vypracoval urbanista Ildefonso Cerdá geniálne jednoduchý návrh prestavby a rozšírenia mesta, ktorým predbehol svoju dobu. Plán s pravidelným štvorcovým rastrom ulíc (Barcelona je jediným európskym mestom, ktoré toto „ideálne“ usporiadanie realizovala v takom rozsahu, jej mapa pripomína viac americké mestá, zakladané „na zelenej lúke“) rozšíril územie mesta z dovtedajších 20 na 200 hektárov.

Barcelona. (Zdroj: Google Earth)

Kníhkupec José María Bocabella, zakladateľ a predseda Bratstva Svätého Jozefa, sa už dlhšie zaoberal zámerom postaviť kostol, zasvätený Svätej rodine (Sagrada Familia). Pôvodne síce chcel postaviť chrám v blízkosti centra mesta, ale z finančných dôvodov sa musel uspokojiť s parcelou, ležiacou takmer na severnom okraji novozakladanej uličnej siete – v susedstve roľníckych usadlostí a záhrad pestovateľov zeleniny. Výhodou tejto polohy bola nízka cena pozemkov, takže Bocabella mohol za 170.000 pesiet, ktoré mal nasporené a ukryté pod podlahou svojho kníhkupectva, kúpiť parcelu veľkosti celého mestského bloku.

Sagrada Familia. Foto: © Pere Vivas (Zdroj: Carandell, Vivas: El Temple de la Sagrada Familia)

Projekt chrámu zadal Bocabella najprv architektovi Francescovi de Paula del Villar (ten navrhol kostol v gotickom štýle a zahájil stavbu krypty – základný kameň bol slávnostne položený 19.3.1882, na sviatok Svätého Jozefa). Kvôli názorovým nezhodám s Bocabellom a riaditeľom stavebného výboru chrámu Joanom Martorellom však čoskoro od zmluvy odstúpil a po niekoľkých mesiacoch – v novembri roku 1883 – prevzal vedenie stavby mladý (mal 31 rokov) architekt Antoni Gaudí y Cornet.

Gaudí je veľmi osobitým a aj jedným z najznámejších architektov. Hoci jeho stavby zaujmú predovšetkým svojou dekoratívnosťou, jeho prínosom zďaleka nie je len charakteristické plastické stvárnenie – tento efekt u Gaudího architektúry vychádza z dôkladne premyslenej konštrukcie stavby. Vychádzal na jednej strane z názorov Johna Ruskina („ideológa“ secesie) a teoretických poznatkov Viollet-le-Duca (ktorý podrobne študoval konštrukciu a stavebné riešenia gotických stavieb), na druhej strane z „konštrukčnej“ logiky rastlinných foriem (je známe jeho tvrdenie „príroda nepozná priamku a my sa musíme od nej učiť“ a na otázku, kto v architektúre je jeho vzorom, s obľubou odpovedal – strom). Celé jeho dielo pochádza z obdobia 1878 až 1926 – čo je s výnimkou prvých piatich rokov zároveň datovanie jeho práce na Sagrada Familii. Popritom síce vytvoril aj ďalšie fajné domy, ale katedrála ho zamestnávala najviac. Od roku 1914 už odmietal všetky ostatné zákazky a v areáli katedrály dokonca prespával.

Sagrada Familia v roku 1915. (Zdroj)

Gaudího tvorba, aj keď značne rozmanitá a bez najmenších pochybností originálna, má vpodstate tri rozpoznateľné obdobia – a Sagrada Familia dobre dokumentuje vývoj jeho názorov: V prvom období stavia v gotickom štýle, avšak zjednodušenom na najzákladnejšie tvaroslovie a v niektorých prípadoch ozvláštnenom maurskými prvkami (u Sagrada Familie je takto poňatá apsida a interiér transeptu, teda „odvrátená strana“ fasády Narodenia Pána). V druhom období tvorby sa sústredí na prírodné ornamenty a sochársku výzdobu (portály fasády Narodenia Pána) a v treťom sa zriekol zložitej sochárskej výzdoby a samotnú stavbu koncipuje ako skulptúru (veže).

Pod Gaudího vedením nadobudla stavba čoskoro taký význam, že sa jej začalo hovoriť „katedrála“ – hoci skutočným sídlom barcelonského biskupa je gotická katedrála z 13. storočia a okrem nej sa v Barcelone nachádza ďalší stredoveký kostol, vybudovaný bohatými kupcami, Santa Maria del Mar, známy ako „katedrála mora“. Sagrada Familia získala prívlastok „katedrála chudobných“ – prvýkrát je použitý ako názov obrazu Joaquína Mira z roku 1897. Sám Gaudí volal svoje životné dielo jednoducho „katedrála“ a bol neochvejne presvedčený, že raz bude Barcelona známa kvôli „jeho“ chrámu (keď sa ho pýtajú, či je Sagrada Familia jednou z najväčších katedrál, odpovedá „Nie. Je prvá v úplne novom rade").

Podzemná krypta chrámu, začatá Villarom, je vybudovaná v (novo)gotickom štýle. Gaudí prevzal stavbu chrámu v čase, keď bola krypta takmer hotová, dal len zdvihnúť jej klenbu a zväčšiť okná, čím dosiahol lepšie prirodzené presvetlenie a prevetranie. Krypta pozostáva z centrálneho priestoru, obkoleseného siedmimi kaplnkami. Dnes sú v nej pochovaní obaja tí, vďaka ktorým môžeme Sagrada Familiu obdivovať – Bocabella v kaplnke Ježiša Krista a Gaudí v kaplnke Svätej Panny z Karmelu.

Nad kryptou sa týči apsida (realizovaná 1885 – 1893) s ďaľšími siedmimi kaplnkami, prepojená s kryptou dvoma točitými schodiskami. Apsida je rovnako ako krypta postavená v (novo)gotickom štýle a po dokončení jej obvodových múrov Gaudí vyhlásil, že „touto architektúrou bola gotika dovedená k dokonalosti“ – zo skromnosti ho asi upodozrievať nemôžeme…

Sagrada Familia – budúce schodisko a apsida. Foto: © lojzo, 1997

Z apsidy boli v čase, keď som tam bol (teda v roku 1997), hotové len obvodové steny (korunované vysokými fiálami, vyzdobenými prírodnými motívmi), v budúcnosti má nad ňou vyrásť mohutná veža s impozantnou prevýšenou kupolou, zasvätená Panne Márii. Na vonkajšej fasáde sú plastiky hadov, drakov, žiab a salamandrov – symbolizujú diabolské sily, ktoré sa nedokážu dostať do chrámu. Okrem toho spĺňajú aj úlohu praktickú – slúžia ako dažďové zvody a chrliče.

Apsida z vonkajšej strany. Foto: © lojzo, 1997

Sagrada Familia má mať celkovo 18 veží – 12 zasvätených jednotlivým apoštolom, štyri ďalšie evanjelistom, jednu Márii a najvyššiu (centrálnu nad krížením lodí, vysokú 170 metrov) Kristovi.

Sagrada Familia po dokončení. Kresba: © F. Valls (Zdroj: Carandell, Vivas: El Temple de la Sagrada Familia)

Okolo apsidy je vybudovaná časť krížovej chodby, ktorá by mala podľa Gaudího zámeru postupne vyrásť okolo celého pozemku katedrály. Obvykle sa s krížovou chodbou stretávame u stavieb kláštorov, kde táto prekrytá komunikácia spája jednotlivé časti komplexu. Gaudí ju naproti tomu poňal v zmysle pôvodného latinského názvu claustrum (zo slova claudere = uzatvárať) – ako hranicu, ktorá uzatvára celú stavbu zvonku (treba mať na pamäti, že Sagrada Familia nie je len chrám – je zamýšľaná ako akési pastoračné centrum – okrem chrámu niekoľko kaplniek, sakristie a pomocné budovy). Krížová chodba je miesto určené na rozjímanie a modlitby počas prechádzky po jej priestoroch, na procesie (pokiaľ sa z dôvodu počasia nemôžu konať v exteriéri), ale predovšetkým ako zvuková izolácia samotného chrámu pred hlukom okolitých ulíc. Zároveň tvorí akúsi náhradu stredovekých kláštorných opevnení.

Sagrada Familia – fasáda Narodenia Pána. Foto: © lojzo, 1997

Nepochybne najpôsobivejšou z doteraz dokončených častí katedrály je (severo)východná fasáda, zasvätená Narodeniu Krista (pôvodným Gaudího zámerom bolo orientovať fasádu narodenia na východ a fasádu s ukrižovaním na západ, ale Villarovo riešenie krypty mu to už neumožnilo). Gaudí napísal: „Pri stavbe Sagrada Familie bolo všetko riadené Božou Prozreteľnosťou. Keď sme začali so stavbou fasády Narodenia Krista, venovala nám istá dáma 700.000 pesiet, takže sme mohli svoj úmysel poňať omnoho veľkorysejšie, než som pôvodne plánoval. Predovšetkým vďaka tomuto daru získalo dielo svoju nádheru a prepych, ktoré by inak v takej miere nemalo.“ Či už máme ďakovať Božej Prozreteľnosti, alebo darkyni (o ktorej je známe len to, že sa volala Isabel), asi sa zhodneme, že tie peniaze boli investované dobre.

Sagrada Familia – fasáda Narodenia Pána. Foto: © lojzo, 1997

Fasáda Narodenia Krista (začatá v roku 1891) pozostáva, ako sa na fasádu katedrály patrí, z troch mohutných portálov, nad ktorými sa týčia vysoké štíhle veže (dodnes je Sagrada Familia najvyššou stavbou Barcelony). Celá sochárska výzdoba, a vlastne celá stavba, je plná rozličných symbolov a odkazov (až to pripomína Balíček karet Mirka Černého ). Ústredným motívom celej fasády je samozrejme samotné Ježišovo narodenie, okrem neho tu nájdeme početné biblické výjavy komentujúce jeho pôvod, detstvo a mladosť. Celé portály tvoria akúsi krajinu, inšpirovanú prírodou a jej rozmanitými tvarmi. Na jej pozadí sú potom komponované jednotlivé postavy a výjavy. Gaudí určil celkovú koncepciu i kompozíciu jednotlivých skupín sôch, sochy samotné sú dielom rôznych umelcov (autorom väčšiny sú Llorenç Matamala i Piñol a jeho syn Joan Matamala i Flotats). Po Gaudího smrti pracovali sochári v prvej fáze na základe jeho kresieb, neskôr vzhľad najviac ovplyvnili sochári Jaime Busquets a Etsuro Sotoo.

Treba priznať, že sochy samotné väčšinou nie sú špičkovými dielami – sú prísne realistické, statické a trochu im chýba „život“.

Medzi portálmi sú umiestnené dva vysoké zdobené stĺpy, symbolizujúce zem a more. Stĺpy, ukončené palmovými korunami, stoja na pancieroch korytnačiek – stĺp zeme na suchozemskej a stĺp mora na morskej (korytnačky sú – podľa tradičnej čínskej kultúry, ktorá bola v Európe koncom 19. storočia veľmi obľúbená – symbolom nemennosti a stálosti sveta; naproti tomu dva chameleóny, spodobnené na oboch okrajoch veľkolepej fasády, symbolizujú neustálu premenlivosť prírody).

Kamenný komix – texty vytesané na fasáde reprezentujú zvestovanie okolitých anjelov. Foto: © lojzo, 1997

Nad stĺpami zeme a mora sú umiestnení štyria bezkrídlí anjeli s trúbami, ktorí zvestujú koniec sveta (všetci Gaudího anjeli sú bez krídel, Gaudí totiž tvrdil, že tradične zobrazovaní anjeli by aj tak nemohli lietať, keďže plocha ich krídel je v pomere k veľkosti a hmotnosti ich tela primalá – a teda evidentne neveril, že anjeli sú bytosti nehmotné ). Tieto sochy sú na rozdiel od väčšiny ostatných dynamické a plné elánu a sú považované za najzaujímavejšie sochy z celej fasády – myslím, že právom. Zachovala sa historka, že modelmi pre stvárnenie týchto Anjelov posledného súdu boli trubkári dychovky, ktorá pri akejsi príležitosti prechádzala okolo stavby, vyrušila Gaudího z rozhovoru s biskupom Torras i Bagesom a zaujala ho natoľko, že neskôr hudobníkov požiadal o túto spoluprácu. Pri mnohých ostatných sochách používal Gaudí otlačky tvárí ľudí, ktorí na stavbe chrámu pracovali a často aj posmrtné masky pacientov, ktorí umreli v nemocnici Svätého Kríža – možno aj preto sú tie sochy také bez života.

Gaudí zamýšľal fasádu (ako aj celú katedrálu) dotvoriť polychrómiou – musíme si ju teda predstavovať farebnú: „…vianočná scéna v strede bude tmavomodrá; ľavý portál so scénami z Egypta bude svetlozelený, lebo to je farba Nílu; na pravom portále bude siena, ktorá je charakteristická pre Palestínu.“

Centrálny portál je zavŕšený Stromom života, stvárneným ako cyprus (cypřiš / cupressus), ktorý je pre svoju vždyzelenosť symbolom nesmrteľnosti, s mnohými alabastrovými holubami (Pijoan uvádza, že sú z porcelánu). O jeho kmeň sú opreté dva rebríky, symbolizujúce snahu priblížiť sa k Bohu, pod stromom sedí alabastrový pelikán (symbol Ježišovho sebaobetovania – odkaz na príbeh zo starovekého mýtu, kde si pelikán zobákom rozpáral vlastné brucho, aby mohol rybami z neho nakŕmiť mláďatá; pre menej chápavých je táto symbolika zdôraznená výrazným farebným Ježišovým monogramom IHS na vajci pred pelikánom). Po jeho stranách sú dvaja anjeli (jeden s amforou a jeden s košom chlebov), symbolizujúci eucharistiu (pre ateistov: to je obrad prijímania Ježiša – víno ako jeho telo a chlieb ako jeho krv).

Sagrada Familia – veže. Foto: © lojzo, 1997

Nad portálmi sa týčia štyri štíhle veže, vysoké 94 (vonkajšie), resp. 107 metrov (vnútorné). Pôdorys veží je v spodnej časti štvorcový, približne v štvrtine ich výšky sa mení na kruhový. Jediná z nich – tá celkom vľavo, zasvätená apoštolovi Barnabášovi – bola dokončená ešte za Gaudího života (30. novembra 1925, pričom Gaudí zomrel pol roka nato – 10. júna 1926). Ďalšie tri (venované apoštolom Šimonovi – Petrovi, Judášovi Tadeášovi a Matejovi) boli dokončené pod vedením jeho spolupracovníka Sugrañesa.

Spodná časť veží je masívna, len s malými okennými otvormi. Naproti tomu vrchná časť je tvorená vertikálnymi lamelami, medzi ktorými sú vsadené šikmé kamenné plochy. Toto riešenie zvolil Gaudí nielen z estetických, ale predovšetkým z akustických dôvodov – kvôli dobrému šíreniu zvuku zvonov, ktoré majú byť vo vežiach osadené.

Hudba bola Gaudího vášňou a mnohé detaily Sagrada Familie sú riešené s ohľadom na ozvučenie. Aj samotné zvony chcel Gaudí vytvoriť sám a od roku 1915 podnikal mnohé pokusy s rôznymi druhmi zvonov a zhromaždil rozsiahlu knižnicu k tejto téme. Katedrála mala mať tri druhy zvonov: bežné zvony; zvony znejúce v tónoch e, g a c (ktoré je vraj možné u zvonov dosiahnuť najľahšie – v tejto oblasti absolútne nie som doma, tak len dúfam, že Carandell a Vivas vedia, čo tvrdia); a napokon trubkové zvony, ktoré mali byť rozoznievané buď údermi alebo stlačeným vzduchom. Zachovali sa Gaudího poznámky z týchto akustických výskumov, takže vieme, že zistil napríklad toto: vo vlhkom počasí je zvuk zvonov horší, hoci teoreticky by malo vlhké prostredie viesť zvuk lepšie; čím je zvon starší, tým lepšie znie; takisto záleží na dennej dobe – lepší zvuk má zvon večer pri západe slnka, čo zrejme súvisí s chladnutím bronzu.

Veže sú zakončené pôsobivými farebnými fiálami, vysokými vyše 20 metrov. Svojím tvarovaním, farebnosťou i kombináciou materiálov sú ukážkovým spojením liturgie a moderného sochárstva. Môžeme na nich vnímať štylizované odznaky biskupského úradu (biskupská palica, prsteň, čiapka a kríž), čo symbolizuje fakt, že biskupi sú následníkmi apoštolov.

Ešte aj mraky nad katedrálou vyzerajú akoby ich navrhol Gaudí Foto: © lojzo, 1997

Kľúčový zlom nastal v stavbe katedrály začiatkom júna 1926 – niekoľko ulíc od chrámu zachytila električka biedne oblečeného starca a niekoľko metrov ho ťahala za sebou. Stratil vedomie a trvalo dlhší čas, kým sa našiel taxikár ochotný odviesť ho do nemocnice, kde bol prijatý ako Antonio Sandi – tak porozumel lekár jeho slabému šepotu. Tri dni nato, keď už bolo jasné, že ide o slávneho architekta, Gaudí zomrel a jeho pohreb sa stal národnou tragédiou – pohrebný sprievod bol dlhý kilometer a v uliciach Barcelony sa s ním lúčili tisícky ľudí. Podľa vlastného želania bol – bez pápežovho povolenia – pochovaný v krypte „svojej“ katedrály.

Po Gaudího smrti prevzal vedenie prác na katedrále jeho dlhoročný spolupracovník Domenec Sugrañes i Gras (podieľal sa aj na ďalších Gaudího stavbách), ktorý úzkostlivo dodržiaval koncepciu svojho majstra. Celá fasáda Narodenia bola dokončená v roku 1934, štyri roky nato (1938) umiera aj Sugrañes. Po ňom krátky čas pôsobil ako hlavný architekt katedrály ďalší Gaudího spolupracovník Joan Rubió i Bellver, ale prácu už od roku 1936 rušila španielska občianska vojna, počas ktorej katedrála vyhorela a boli zničené takmer všetky Gaudího modely a nákresy. V roku 1944 Rubiov nasledovník Francesc Quintana Vidal dokončuje rekonštrukciu požiarom zničenej krypty a snaží sa rekonštruovať Gaudího modely stavby.

Práce na stavbe sa opäť rozbiehajú v roku 1954. Hoci cirkev ani verejnosť v tomto období nie sú príliš naklonené dokončeniu chrámu, Quintana zahajuje stavbu (juho)západnej fasády Utrpenia. Nad fasádou sa týčia rovnaké štyri veže (dokončené v roku 1977) ako nad fasádou Narodenia – ale to je asi tak všetko, čo majú tieto dve priečelia spoločné.

Zachovala sa Gaudího skica tejto fasády, ktorú vytvoril v roku 1911, keď bol sám ťažko chorý (v obave z blízkej smrti napísal aj testament). Navrhol výrazný predsadený portikus, ktorého strechu podopierajú šikmé stĺpy evokujúce kosti. Jeho zámerom evidentne bolo, aby fasáda Utrpenia pôsobila na diváka deprimujúco, pesimisticky až hrôzostrašne. Ťažko povedať, ako by ju samotný Gaudí nakoniec realizoval, v poslednom období rezignoval na bohatú sochársku výzdobu a vývoj jeho názorov smeroval k skulpturálnej architektúre, takže by sa mohla podobať na Quintanovu realizáciu, ale možno by to nakoniec dopadlo úplne inak.

Sagrada Familia – fasáda Utrpenia. Gaudího skica. (Zdroj: Carandell, Vivas: El Temple de la Sagrada Familia)

Sagrada Familia – fasáda Utrpenia. Quintanova (a Subirachsova) realizácia. Foto: © lojzo, 1997

Keď sa v roku 1988 stavebný výbor katedrály rozhodol zadať sochársku výzdobu fasády Utrpenia významnému katalánskemu sochárovi Josepovi Maria Subirachsovi, vyvolalo to pomerne búrlivú debatu o tom, či má stavba katedrály pokračovať v Gaudího štýle, alebo je prípustný vlastný vklad súdobých umelcov. Subirachs najprv takmer rok študoval Gaudího dielo a potom vytvoril sochy, ktoré napriek modernému poňatiu svojím tvaroslovím vzdávajú hold Gaudímu – najjasnejšie to vidno na prilbách rímskych vojakov, ktoré sú tvarované podľa komínov na ďalšom Gaudího fajnom dome, Casa Milá. Podarilo sa mu vzbudiť aj nevôľu církvi, keď Ježiša na kríži vytesal úplne nahého, bez tradičnej bedernej rúšky. Čo sa mu ale podľa mňa nepodarilo, je naplniť Gaudího predstavu pôsobenia fasády – hoci sochy samotné sú pôsobivé, celá fasáda vyznieva trochu prázdno – evidentne tu chýbalo 700.000 pesiet od tajomnej Isabel.

Ale nechcem vám vnucovať svoj názor, pozrite si fotky a utvorte si vlastný.

Subirachsovo Ukrižovanie. V spodnom súsoší je vľavo zobrazený Gaudí; prilby rímskych vojakov sú inšpirované komínmi Casa Milá. Foto: © lojzo, 1997

Príspevok ku globálnemu otepľovaniu? Nie, Subirachsov Judášsky bozk. Foto: © lojzo, 1997

Treťou – najvyššou a najhonosnejšou – fasádou má byť južná (presnejšie juhovýchodná, teda čelná) fasáda Blaženosti (v niektorých prameňoch fasáda Slávy). Zachovala sa jej skica od Gaudího blízkeho spolupracovníka Berenguera, plná kamenných sĺz a oblakov. Stavba tohoto priečelia už bola zahájená, ale ako to nakoniec dopadne, to vie dnes asi len Svätý Jozef, patrón katedrály. A približne to isté platí aj o interiéri chrámu, ktorý by podľa Gaudího zámeru mal pôsobiť ako les…

Sagrada Familia – fasáda Blaženosti. Berenguerova kresba. (Zdroj: Carandell, Vivas: El Temple de la Sagrada Familia)

Sagrada Familia – hlavná loď. Foto: © lojzo, 1997

Sagrada Familia – hlavná loď. Foto: © lojzo, 1997

Pred záverom ešte trochu stavebnej teórie: Gaudího spôsob návrhu koncepcie stavby dobre dokumentuje zachovaný model konštrukcie kaplnky v Güellovej kolónii (pričom túto metódu použil aj pri Sagrada Famili; dokonca nie je vylúčené že obdobne postupovali aj stavitelia stredovekých katedrál, ale tu už sme v rovine špekulácií). Celkovú skladbu hmoty vypracoval za pomoci obráteného drôteného modelu (zaveseného na strope), na ktorom bolo pôsobenie tlakov zastúpené vreckami s olovenými brokmi. Vplyvom ich váhy a gravitácie sa drôtená konštrukcia sama vytvaruje do podoby, ktorá kopíruje priebeh momentov pôsobiacich síl. Potom stačí model dôkladne premerať a prekresliť – konštrukcia má prirodzené línie s nesúmernými oblúkmi a šikmými stĺpmi. Zaujímavé je, že prakticky identický postup sa používa znova dnes – hovorí sa tomu skriptovanie a parametrické projektovanie – len sa namiesto drôtených modelov používajú modely počítačové. Zjednodušene povedané: donedávna sa najprv navrhol nosník a potom spočítal priebeh síl, dnes je jednoduché v počítači namodelovať tvar konštrukcie a priebeh síl a s pomocou spätnej väzby sa dostať k staticky ideálnemu tvaru.

V prvom desaťročí tohto storočia bol vnútorný priestor katedrály zastrešený a 7. novembra 2010 pápež Benedikt XVI. katedrálu vysvätil a povýšil na „baziliku minor“. Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026, k stému výročiu Gaudího smrti. Vzhľadom k tempu prác a španielskym zvyklostiam je možné o tomto termíne pochybovať, no Gaudí sám, keď sa ho pýtali na termín dokončenia, zvykol vravievať – „Môj zákazník sa neponáhľa“.

Sagrada Familia v roku 1997. Foto: © lojzo, 1997

Sagrada Familia v roku 2009 – s vyretušovanými žeriavmi. (Zdroj)

Medzitým v roku 2003 sa vo Vatikáne začal proces blahorečenia Antoni Gaudího, ktorý vraj mal mystické schopnosti. Tak uvidíme…

– Rainer Zerbst: Antoni Gaudí (Taschen, rok vydania neviem, lebo ju tu práve nemám  )

A na záver: ďalšie Gaudího fajné domy môžete vidieť napríklad tu alebo tu .