Potulky drážďanské - 2.časť

dresden-14

Minule sme nahliadnutie do histórie končili optimistickou správou, že prvú svetovú vojnu prestáli Drážďany bez úhony. Po jej skončení v roku 1918, keď saský kráľ Friedrich August III. rezignoval so slovami „Macht doch Euren Dreck alleene!“ (vo voľnom preklade „Starajte sa o svoj neporiadok sami!“), sa stávajú hlavným mestom Slobodného štátu Sasko (v rámci tzv. Weimarskej republiky). V tom čase boli po Berlíne, Hamburgu a Mníchove štvrtým najväčším mestom Nemecka.

V tridsiatych rokoch sa preslávili ako „mesto hygieny“ (hlavne vďaka ústnej vode Odol a zubnej paste Chlorodont, pre ktoré sú „rodným“ mestom; od roku 1930 tu sídli Nemecké múzeum hygieny). Po nástupe nacizmu v roku 1933 je saský parlament rozpustený, o rok nato je Slobodný štát Sasko zrušený a Drážďany sa stávajú hlavným mestom novozriadenej župy (Gauhauptstadt). Vzhľadom na to, že už na prelome 19. a 20. storočia bolo Sasko centrom európskeho antisemitizmu, nie je veľmi prekvapujúce, že v roku 1933 patria Drážďany k prvým nemeckým mestám, kde sa verejne pália knihy, v tom istom roku z múzeí miznú diela „degenerovaného“ umenia a v okolí vznikajú prvé koncentračné tábory.

Napriek tomu, že Drážďany boli významným priemyselným mestom a dopravným uzlom Tretej Ríše, ostali (hlavne vďaka svojej polohe hlboko v zázemí, mimo dosahu spojeneckých bombardérov) až do začiatku roku 1945 prakticky nepoškodené (stali sa cieľom dvoch sporadických náletov v auguste a októbri 1944, tie však nenapáchali väčšie škody a zahynulo pri nich dohromady okolo päťsto ľudí, čo bolo v kontexte vrcholiacej vojny zanedbateľné). Ďalší nálet na Drážďany prebehol 16. januára 1945, kedy už bolo mesto ľahkým cieľom – stíhačky, určené na jeho obranu, síce stáli na neďalekom letisku, ale bez pohonných hmôt. Napriek tomu sú koncom januára batérie protilietadlových diel presunuté na východný front.

Varovanie! Kto nechce čítať o vojnových hrôzach, nech nasledujúce odstavce medzi dvoma čiernobielymi fotkami preskočí. Nie je to pekné čítanie, ani písať sa mi to nepísalo ľahko, ale považoval som za potrebné to sem dať.

dresden-15

Drážďany po bombardovaní vo februári 1945.

Najčiernejší deň v histórii mesta nastáva pár týždňov pred koncom vojny, 13. februára 1945. Necelé dve hodiny pred polnocou začína prvý kobercový nálet britských bombardérov, pri ktorom 244 lietadiel v priebehu 15 minút zhodí na mesto vyše 900 ton bômb. Po štvrťhodine sú tri štvrtiny Starého mesta v jednom ohni a obyvatelia, ktorí prežili, unikajú do okrajových častí mesta. Tam ich pred pol druhou v noci zastihuje druhá vlna 529 bombardérov, tentokrát okrem britských aj kanadských. Za pol hodiny zhodia 650.000 bômb (1500 ton). Noc je jasná, nebo bez mráčika, a horiace mesto je ľahkým cieľom. Prakticky jednoliaty oheň zachváti plochu 15 kilometrov štvorcových, v extrémnych teplotách sa taví sklo aj kov. Prúd vzduchu, spôsobený komínovým efektom, odnáša časti budov i ľudí a hádže ich do plameňov. Obyvatelia, ukrytí v pivniciach a podzemných krytoch, umierajú zadusením alebo otravou splodinami požiarov.

Skazu dokončuje 14. februára tesne po poludní tretí nálet vyše troch stovák bombardérov, tentokrát amerických (770 ton bômb). Štvrtá vlna, prichádzajúca na poludnie 15. februára, už mesto kvôli zlej viditeľnosti (hustý dym a mraky popola) minie – a svojich 460 ton bômb zhodí na neďaleké mestá Meissen a Pirna.

Veľmi pôsobivo (na tie opisy ťažko niekedy zabudnete) popisuje dianie v Drážďanoch po bombardovaní americký spisovateľ Kurt Vonnegut (ktorý bombardovanie Drážďan prežil priamo v meste ako vojnový zajatec) v knihe „Bitúnok č.5“ (česky Jatka č.5, preklad Jaroslav Kořán):

Toho dne se na takovém a takovém místě Drážďan sešli váleční zajatci z mnoha zemí. Podle nařízení mělo vykopávání mrtvol začít právě tam. Vykopávky tedy započaly. (…)
Kopalo se na mnoha místech současně. Nikdo nevěděl, co se vůbec může najít. Mnoho děr nevedlo k ničemu – končily u chodníků nebo u balvanů tak obrovských, že jimi nešlo pohnout. Stroje žádný neměli. Ani koně, muly nebo voli nemohli procházet měsíční krajinou.
A Billy s Maorim a s ostatními, kdo jim pomáhali s jejich výkopem, narazili posléze na membránu z trámoví, protkanou nad balvany zaklíněnými do tvaru náhodné kopule. Prorazili do membrány otvor. Pod ní zela tma a prázdno.

Jeden německý voják do té tmy slezl s baterkou, dlouho tam zůstal. Když konečně vylezl, řekl svému nadřízenému, že jsou tam dole desítky mrtvol. Seděly na lavicích. Byly nedotčeny.
Tak to chodí.
Nadřízený řekl, aby otvor v membráně zvětšili a spustili do něho žebřík, aby mohla být mrtvá těla vynesena ven. Tak byl v Drážďanech otevřen první důl na mrtvoly.

Údaje o počte obetí sa veľmi výrazne líšia. V správe Vyššieho veliteľa SS a polície z 15. marca 1945 sa uvádza „18.375 padlých, 2.212 ťažko zranených, 13.718 ľahko zranených a 350.000 bezdomovcov“, je ale otázne, nakoľko boli údaje zámerne propagandisticky skreslené, aby vysoké čísla nedemoralizovali verejnosť. 30. apríla, v deň Hitlerovej samovraždy, je v hlásení do jeho hlavného stanu uvedených „3.500 identifikovaných, 50.000 neidentifikovateľných a 168.000 nerozpoznateľných obetí“. Medzinárodná komisia Červeného kríža v roku 1948 konštatuje „vyše 275.000 nahlásených mŕtvych“, britský spisovateľ a historik David Irving (známy svojím pronacistickým zmýšľaním a popieraním holokaustu) vo svojej knihe „Zánik Drážďan“ uvádza 135.000 až 250.000 mŕtvych (tento údaj preberá aj Kurt Vonnegut vo vyššie spomínanej knižke). V roku 2005 ale komisia historikov (pracujúca z poverenia mesta Drážďany, „aby sa zamedzilo falšovaniu dejín“) zisťovala dôveryhodný počet obetí – a výsledkom vraj veľmi dôkladného skúmania bol počet 22.700 až 25.000. Nech už je pravda kdekoľvek, nespochybniteľným faktom je, že centrum mesta bolo prakticky zničené.

dresden-16

Drážďany plné trosiek.

No ale dosť vojnových hrôz, poďme ďalej: Po skončení druhej svetovej vojny sa Drážďany ocitli v sovietskej okupačnej zóne, z ktorej neskôr (v októbri 1949) vznikla Nemecká demokratická republika. Počas nej boli trosky na území Starého mesta postupne odstraňované a „zničené centrum mesta bolo znovu založené v duchu ideálov socialistickej bytovej výstavby“, čo znamená asi toľko, že do „vyčistených“ oblastí sa vplížili paneláky. Aby som však súdruhom z NDR nekrivdil, musím povedať, že niektoré pamiatky (Zwinger, Operu a neskôr dokonca aj katedrálu, teda Hofkirche) sa im podarilo obnoviť, či skôr postaviť znovu.

Tak sa teda poďme znovu pozrieť do ulíc.

dresden-17

Vráťme sa tam, kde sme minule skončili – do zámku. Takto vyzeralo jeho nádvorie v roku 1982 (tentokrát sme dnu nenazreli, preto tento sken diapozitívu – ospravedlňte jeho kvalitu, zodpovedajúcu mojim vtedajším fotografickým schopnostiam, svetelným podmienkam skorého letného rána a kvalite diafilmu ORWO). Tá kolonáda vľavo je Dlhá chodba,…

dresden-18

…ktorá je zaujímavá aj z druhej strany – na stene je Fürstenzug (Kniežací sprievod), 102 metrov dlhý výjav, zobrazujúci 35 saských markgrófov, vojvodov, kniežat (resp. kurfirstov) a kráľov, ale aj 58 ďalších významných osobností saských dejín (okrem iných zobrazil autor Wilhelm Walther „skromne“ aj sám seba). Nástenný obraz vznikol pôvodne v rokoch 1871–76 ako freska, ktorá bola v rokoch 1904–07 nahradená približne 25.000 kachličkami z meissenského porcelánu (v Česku známeho ako míšeňský ;-) ). Najviac ma prekvapilo, že bombardovanie a následný požiar tento veľkolepý obraz vydržal bez väčších poškodení, kachličky ani neopadali zo steny.

dresden-19

Detail Fürstenzugu – najslávnejší saský vladár, nám už známy August Silný.

A tu musím spraviť lingvistickú odbočku – ako vlastne správne saských vladárov titulovať. Až do povýšenia Saska na kráľovstvo (1806) mali totiž jeho vládcovia len titul vojvodu. V rámci Svätej rímskej ríše nemeckého národa ale mali významné postavenie – patrili k takzvaným kurfirstom (Kurfürsten, česky kurfiřti), čo boli hodnostári, ktorí mali právo voliť cisára. Pôvodne ich bolo sedem – traja cirkevní (arcibiskup mohučský, kolínsky a trevírsky) a štyria svetskí (palatín rýnsky, vojvoda saský, makgróf brandenburský a kráľ český); v prvej polovici 17. storočia pribudli ďalší dvaja, neskôr sa ich počet ešte párkrát zmenil, až v roku 1806 Svätá rímska ríša zanikla. Keďže však „Kurfürst“ je v doslovnom preklade „dvorné knieža“, myslím, že nazývať ich kniežatami nie je chybou; napokon Fürstenzug to svojím názvom vpodstate potvrdzuje.
 
dresden-20

Zwinger, najväčšia pýcha Drážďan v dobe NDR. Pôvodne priestor medzi vnútornými a vonkajšími hradbami mesta („Zwinger“ znamená niečo ako ohrada alebo klietka), ktorý August Silný využil pre vybudovanie čohosi na spôsob rímskych amfiteátrov – kombináciu zábavného parku, otvoreného divadla a umeleckej galérie. Po druhej svetovej vojne bol prvou drážďanskou stavbou, ktorá sa začala rekonštruovať (1945–1963).

dresden-21

Zwinger – prízemné galérie majú (na rozdiel od dvojpodlažných pavilónov) pomerne strohý výraz.

Autormi Zwingeru boli architekt Matthäus Daniel Pöppelmann a sochár Balthasar Permoser. Stavba, vzniknutá v rokoch 1709–1732, je ukážkou vrcholného baroka (niektoré zdroje uvádzajú kombináciu baroka a rokoka, hranica medzi tými štýlmi sa hľadá dosť ťažko), trojpodlažné severné krídlo (pôvodné bolo zničené požiarom) s obrazárňou pristaval Gottfried Semper v polovici 19. storočia, teda už v klasicizme, ale k zvyšku celkom pasuje.
dresden-22

Zwinger – južné krídlo s korunnou bránou (Kronentor).

dresden-23

Zwinger v noci.

dresden-24

Zwinger pri povodni v roku 2002. Pohľadnica, foto: © R. Hirschberger.

dresden-25

Ako som už písal, „zničené centrum mesta bolo znovu založené v duchu ideálov socialistickej bytovej výstavby“. Takže len čo človek vyjde z Zwingru, naskytne sa mu pohľad na dederónske paneláky,…

dresden-26

…na čo ani tento trpaslík z morovej fontány nepozerá príliš nadšene.

dresden-27

Ďalšia slávna stavba, rekonštruovaná ešte súdruhmi z NDR – novorenesančná saská štátna opera, známa dnes ako Semperoper, podľa mena svojho autora Gottfrieda Sempera, vznikla v rokoch 1871–1878. Tento svojho času popredný nemecký architekt postavil pre Drážďany pôvodne v rokoch 1838–41 na tomto mieste, v susedstve zámku a katedrály, iné divadlo, to ale v roku 1869 vyhorelo. Semper preto nakreslil nový projekt, drobným problémom však bolo, že v tom čase žil v exile (kvôli svojej účasti v revolúcii v roku 1848) vo Viedni. Stavbu v Drážďanoch preto viedol jeho syn Manfred Semper a starý pán ju nikdy nevidel.

dresden-28

Ešte raz Semperoper, pred ňou jazdecká socha kráľa Johanna.

dresden-29

Monumentálna Akadémia umení (1891–95, architekt Konstantin Lipsius) v štýle historizmu s prelamovanou presklenou kupolou, známou pod menom Zitronenpresse (to je také to sklené čudo, čo sa nájde asi v každej domácnosti, ale ako sa to správne volá – odšťavovač na citróny?). Na vrchole päťmetrový pozlátený anjel.

Myslím, že po rokoch štúdia v takejto pompéznej budove, celou svojou výzdobou oslavujúcou sochárov a maliarov, nemôže žiadny študent nemať výrazne, ba až chorobne zväčšené ego.
dresden-30

Zitronenpresse v noci.

dresden-31

Poznáte ten vtip, že ktoré je najrýchlejšie auto na československých cestách? Avia – vždy je na čele kolóny. V Drážďanoch túto funkciu plnia koče pre turistov.

Pokračovanie nabudúce.

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

SV | 1. 10. 2012 Po 13:34 |   [1]

veduta č.2 je krásna, ešte krajšia tá č.1

reagovať

SV | 1. 10. 2012 Po 13:39 |   [2]

…no…nevšimla som si to varovanie…

reagovať

SV | 1. 10. 2012 Po 13:57 |   [3]

tie koníky lipicany sú prekrásne

reagovať

Jago | 1. 10. 2012 Po 18:50 |   [4]

Je fascinující, co všechno Němci dokázali po válce obnovit. Před pár dny jsem navštívil něco významných německých středověkých památek – mj. dómy v Cáchách, Trevíru, Koblenci, Mohuči, Wormsu a Špýru a jen jsem žasl, protoře všechny byly po válce v troskách a nyní jsou „jako nové“. Člověk si musí pořád připomínat, , že se dívá vlastně na velice podařené repliky.
BTW: Drážďany jsem navštívil poprvé v šedesátých letech a nutno přiznat, že i tam udělali soudruzi z NDR fůru práce. A nejen v Drážďanech…

reagovať

Karel | 1. 10. 2012 Po 19:32 |   [5]

Díky Lojzo, výborný článek, jako vždy… :-)

reagovať

SV | 2. 10. 2012 Ut 11:47 |   [6]

[5] súhlas

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Pouliční prodavači čehokoliv

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod