Potulky drážďanské - 1.časť
Keď už tu máme ten nemecký spevníček, tak sa poďme do Nemecka aj pozrieť… Pred dvoma rokmi sme strávili dva veľmi príjemné a krásne jesenné dni v metropole Slobodného štátu Sasko – Drážďanoch (alebo ak to chcete po nemecky, tak teda v Dresdene 
).
Panoráma (ba nebojím sa povedať veduta) drážďanského Starého mesta (Altstadt) z brehu Labe.
„…in civitate nostra Dreseden“ (pre nelatiníkov: v našom meste Drážďany) – znie prvá zachovaná písomná zmienka o meste Drážďany z roku 1206. Názov zrejme pochádza zo slovanského slova Drežďany, čo znamená „obyvatelia lužných lesov“ (pôvodnými obyvateľmi husto zalesneného územia okolo Drážďan boli slovanské kmene, ktorých potomkovia sú dnes známi ako Lužickí Srbi). Pôvodne vyrástli na území dnešného historického centra dve samostatné sídla (na každom brehu Labe jedno), ktoré až 29. marca 1549 zlúčil knieža Moritz do jedného mesta (resp. nechal opevniť spoločnými hradbami). To už boli Drážďany politickým a kultúrnym centrom Saska, významného protestantského kniežatstva v rámci Svätej rímskej ríše nemeckého národa (ako znel oficiálny názov Nemecka od stredoveku až do roku 1806). V priebehu tridsaťročnej vojny (1618–48) Drážďany prekvapujúco neboli výraznejšie poškodené, ba ani vyrabované, vojna však priniesla všeobecný úpadok, chudobu a mor. Pokles počtu obyvateľov bol ale čoskoro vyvážený výraznou utečeneckou vlnou protestantov z Čiech.
Drážďany v roku 1750 – vľavo Staré Mesto, vpravo Nové (nie, fotka nie je z Google Maps ).
Takto videl Drážďany Bernardo Bellotto, zvaný Canaletto (ale pozor, maliari s touto prezývkou boli dvaja, tento bol synovcom a žiakom toho druhého, či vlastne prvého ) v roku 1748…
…a takto vyzerá pohľad z takmer toho istého miesta v roku 2010 (radní páni drážďanskí tam dali pre turistov niečo ako rám obrazu a krížik, kde ten Canaletto pri maľovaní isto-iste stál, ale keďže ja nie som disciplinovaný Nemec, nestojím presne na značke).
August Silný ako Zlatý jazdec (Goldener Reiter). Pamätník najvýznamnejšieho saského kniežaťa vytvoril v roku 1736 (tri roky po Augustovej smrti) Ludwig Wiedemann podľa modelu Jeana-Josepha Vinacheho. Socha je z pozlátenej medi a počas takých slnečných dní, aké sme v Drážďanoch zažili my, svieti doďaleka.
Neďaleko Zlatého jazdca stojí aj táto neskorobaroková kamenná nymfa s rybou a rýľom (netuším prečo), ktorá symbolizuje rieku Labe (alebo Weichsel – oni sú totiž dve a neviem, ktorá je ktorá).
Zatiaľčo spomínaná riečna nymfa hľadí na Augusta Silného s úctou v tvári, jeho dvorný šašo (oficiálnym titulom Hofnarre, teda dvorný blázon) Joseph Fröhlich mu ukazuje, ehm, opačnú stranu.
Teraz sa už poďme poprechádzať mestom.
Najstarší drážďanský most (aj keď nie celkom pôvodný – počas druhej svetovej vojny boli všetky mosty v meste zničené, ale neskôr boli obnovené vo viac-menej pôvodnej podobe), spájajúci Staré mesto (Altstadt) s Novým (Neustadt) – Augustusbrücke. Jeho súčasná podoba pochádza síce až z roku 1910, kedy dovtedajší stav mosta už prestal vyhovovať hustote dopravy, návrh Wilhelma Kreisa a Hermanna Kletteho ale v zásade rešpektoval pôvodné neskororenesančné tvaroslovie stavby, most bol len rozšírený a vypustený každý druhý pilier.
Na staromestskej strane ústi Augustov most na zámockom námestí (Schlossplatz). Trojuholníkový štít a osemuholníková baroková veža patrí sídelnému zámku saských kniežat, vpravo je katolícky Dvorný kostol (Hofkirche), pápežským dekrétom z roku 1980 povýšený na katedrálu sv. Trojice.
Hofkirche a zámok sú v noci veľmi pekne, až divadelne nasvietené.
Autorom tejto poslednej významnej barokovej stavby Drážďan je taliansky staviteľ Gaetano Chiaveri (ktorý po desiatich rokoch pre „nedostatočnú podporu“ na mesto zanevrel a zanechal stavbu rozostavanú), po ňom stavbu viedli postupne Sebastian Wetzel, Johann Christoph Knöffel, a nakoniec ju po Knöffelovej smrti dokončil Julius Heinrich Schwarze. Zvony dostal Hofkirche až v roku 1807 – katolícke zvonenie nebolo v evanjelickom meste veľmi žiadúce, v napoleonskej dobe sa už ale miestna katolícka cirkev cítila dosť silná v kramflekoch, aby to ustála.
Hofkirche a zámok z opačnej strany.
Kamenný strážca zámockej brány.
A ešte raz zámok – tentokrát západná fasáda aj s pristaveným kočom. Ale zviezť (ani zviesť) sme sa nenechali.
lojzo | 27. 9. 2012 Št 8:37 | Architektúra Cesty História | 16 komentárov
Komentáre
Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.
[1] Veduta je po taliansky „pohľad“. V zásade sa ten názov používa pre maľby alebo rytiny, na ktorých je zachytená panoráma mesta (alebo krajiny).
Líbí se mi ta noční fotka.
A ta první také, má moc pěkné světlo.
Vy jste na Labi, ja u Mosely a zitra na Ryne. Vsechny zdravim, zdejsi ryzlink je vynikajici, akorat internet jde pomalu. 
[8] Budou, musím to probrat, takže spíš až po neděli. Je toho moc…
[14] Ha, utekl mi odkaz:
http://obyinontario.wordpress.com/…i-prochazka/ 
