Piatok trinásteho
som si odbyl už včera. Aspoň dúfam.
Mal som odovzdávať nejakú robotu. Pár papierov som pokreslil ja, ďaľších pár som potreboval od kolegyne. Klient bol zďaleka, ale v stredu mi volal, že jeho známy cestuje vo štvrtok do nášho mesta, tak že mu to môžem po ňom poslať. Vraj sa mi v priebehu dňa ozve.
Tak som v stredu večer ešte pourgoval kolegyňu, či to teda vo štvrtok ráno bude mať, sľúbila, že áno a že mi ráno zavolá. A aj volala, hneď ráno, ako sľúbila. Vonku svietilo slniečko, nič akútne som na práci nemal, tak som sa rozhodol, že sa prejdem mestom, zoberiem od nej príslušné papiere, pridám ku svojim a budem sa flákať v centre, kým sa dotyčný pán ozve.
Ozval sa pár minút potom, čo som vyšiel von. Že už je tu a bude čakať na autobusovom nádraží. Vysvetlil som mu, že ešte musím zájsť ku kolegyni (ktorá má našťastie kanceláriu neďaleko nádražia) a že pri ňom môžem byť tak za pol hodiny. Pochopil, uistil ma, že sa neponáhľa a že si teda zatiaľ dá kávu. To už mi bolo jasné, že z prechádzky nebude nič, vrátil som sa teda po kľúče od auta, vytiahol ho z garáže a išiel za kolegyňou.
Aj zaparkovať sa mi podarilo pomerne rýchlo, čo v tej lokalite nie je vždy samozrejmé. Zobral som od nej výkresy, sadám do auta, že ich pridám ku svojim,… a tie nikde!
Rozmýšľam – kam som ich mohol dať?! No, dôjde mi nakoniec, musel som ich položiť kdesi v garáži. Tak naspäť cez celé mesto, rýchlo, nech klient dlho nečaká, tuším som niekde aj päťdesiatku prekročil. Otvorím garáž, ale výkresy nevidím!
A to už zostávam bezradne stáť, čo teraz? A vtedy mi zrak padol na čosi biele uprostred cesty. Idem bližšie, a vidím – výkres! A neďaleko ďaľšie… pozbieral som ich za chvíľu všetky. Krásne rozjazdené, kamienky z asfaltu do nich vtlačené. Prosto som si ich predtým položil na strechu auta a ako v klasickej komédii som ich tam zabudol. Neostávalo nič iné, len naspäť domov a nanovo ich povytláčať, popečiatkovať, podpísať…
Nemusím asi vravieť, že na nádražie som prišiel o dosť neskôr, než som sľúbil. Dotyčný pán sa kupodivu ani netváril nespokojne. Ale ktovie, čo o mne bude rozprávať… Dúfam, že mu tá tamojšia káva aspoň chutila.
(Poznámka: Toto je recyklovaný text z roku 2009. Takže ľutovať ma nemusíte, kľudne sa bavte! )
lojzo | 13. 7. 2012 Pia 6:00 | Zábava | 20 komentárov
Komentáre
Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.
To jsi měl ještě celkem štěstí. Tomík tuhle dopadl hůř: http://obyinontario.wordpress.com/…-trinacteho/
Mně se to hned zdálo, že tenhle příběh odněkud znám. Byť na třináctku nevěřím, dokoručuji nepouštět se dnes samostatně do delších projevů.
Mám kamaráda (ahoj, Petře), který když něco nemůže najít, tak jde už najisto. Na střeše svého auta už takto totiž zapomněl jeden kufřík, dvě peněženky, patery klíče, jedno autorádio, výkresů a projektů nepočítaně. Vedle něj jsi žabař a máš co dohánět. ;)
[3] To by sa mu už asi oplatilo kúpiť si kabriolet, nie?
U dobré kávy se dá čekat věčně, to ví každý správný kavárenský povaleč jako já.
[5] K tomu článku o Japoncoch:
„Dá se to trochu přirovnat k našim obavám z pátku třináctého. Ten se ale vyskytuje jen jednou nebo dvakrát do roka…“ Hm, v tomto roku máme už tretí.
„Taian je naopak ideální pro svatby. A úplně nejlepší je odletět po takovém obřadu na Havajské ostrovy. Při letu se zpětně překročí datová hranice a na novomanžele tak čeká ještě jeden stejně super šťastný den v USA.“ Ktovie akým dňom bol z tohto hľadiska 7. december 1941 – to tých Japoncov na Havaj letelo dosť veľa.
[9] Dones! Aj keby TlusŤjoch náhodou neprišiel, niečo s ňou spravíme.
[7] Lojzo: Letělo, letělo, ale semtam se některý nevrátil. Že by se mu tam tak líbilo?
[11] Třeba létají pořád tam a zpět, aby měli pořád včerejšek.
[13] Bohdane, máš tu zajímavé pořadí svého komentáře: 13. v pátek 13.
[3] Táto príhoda by mohla pokračovať napr. takto:… a dokonce jednou takhle posadil na střechu auta i svoji tchýni a samo sebou zapomněl ji tam (byť úmyslně), ale nestratila se, potvora, držela se zuby nehty!
[15] tak Lojzo zasiel za klientom na kavu a sedia a cakaju, kedy sa svokra pusti, dodnes..
a sa mi paci heslo tyzdna, ktore som si vsimla az dnes, ale pobavilo celu moju rodinu
Myslím, že každý den si lze zpříjemnit. Moji spolužáci, blahé paměti, si po skončení studií smluvili, že se každý pátek třináctého sejdou ve vyhlášené hospodě na pivo. A hnedle se pro ně pátky 13. staly dny veskrze žádoucími!
Díky za tyhle zapomnětlivce.
Jednou nám tak přistála na zemi před naším autem krabice, která spadla z ujíždějícího auta před námi. Než jsme zastavili a podívali se co je uvnitř, bylo auto v nedohlednu. A uvnitř byly čerstvě nasbírané, očištěné a nakrájené hříbky.