Mal som odovzdávať nejakú robotu. Pár papierov som pokreslil ja, ďaľších pár som potreboval od kolegyne. Klient bol zďaleka, ale v stredu mi volal, že jeho známy cestuje vo štvrtok do nášho mesta, tak že mu to môžem po ňom poslať. Vraj sa mi v priebehu dňa ozve.

Tak som v stredu večer ešte pourgoval kolegyňu, či to teda vo štvrtok ráno bude mať, sľúbila, že áno a že mi ráno zavolá. A aj volala, hneď ráno, ako sľúbila. Vonku svietilo slniečko, nič akútne som na práci nemal, tak som sa rozhodol, že sa prejdem mestom, zoberiem od nej príslušné papiere, pridám ku svojim a budem sa flákať v centre, kým sa dotyčný pán ozve.

Ozval sa pár minút potom, čo som vyšiel von. Že už je tu a bude čakať na autobusovom nádraží. Vysvetlil som mu, že ešte musím zájsť ku kolegyni (ktorá má našťastie kanceláriu neďaleko nádražia) a že pri ňom môžem byť tak za pol hodiny. Pochopil, uistil ma, že sa neponáhľa a že si teda zatiaľ dá kávu. To už mi bolo jasné, že z prechádzky nebude nič, vrátil som sa teda po kľúče od auta, vytiahol ho z garáže a išiel za kolegyňou.
Aj zaparkovať sa mi podarilo pomerne rýchlo, čo v tej lokalite nie je vždy samozrejmé. Zobral som od nej výkresy, sadám do auta, že ich pridám ku svojim,… a tie nikde!

Rozmýšľam – kam som ich mohol dať?! No, dôjde mi nakoniec, musel som ich položiť kdesi v garáži. Tak naspäť cez celé mesto, rýchlo, nech klient dlho nečaká, tuším som niekde aj päťdesiatku prekročil. Otvorím garáž, ale výkresy nevidím!
A to už zostávam bezradne stáť, čo teraz? A vtedy mi zrak padol na čosi biele uprostred cesty. Idem bližšie, a vidím – výkres! A neďaleko ďaľšie… pozbieral som ich za chvíľu všetky. Krásne rozjazdené, kamienky z asfaltu do nich vtlačené. Prosto som si ich predtým položil na strechu auta a ako v klasickej komédii som ich tam zabudol. Neostávalo nič iné, len naspäť domov a nanovo ich povytláčať, popečiatkovať, podpísať…

Nemusím asi vravieť, že na nádražie som prišiel o dosť neskôr, než som sľúbil. Dotyčný pán sa kupodivu ani netváril nespokojne. Ale ktovie, čo o mne bude rozprávať… Dúfam, že mu tá tamojšia káva aspoň chutila.

(Poznámka: Toto je recyklovaný text z roku 2009. Takže ľutovať ma nemusíte, kľudne sa bavte!  )