Začiatkom 60-tych rokov minulého storočia sa fanúšikovia (a hlavne fanynky) československej populárnej hudby delili v zásade na dve veľké skupiny – jednu tvorili obdivovatelia(-ľky) Karla Gotta, druhú priaznivci(-kyne) Waldemara Matušku. Ja v tomto smere vyhranený nie som, ale keby som si teda musel vybrať (čo, ako je známe, je napríklad v pubertálnom veku nevyhnutné), pridal by som sa (sorry, Oby ) k tým druhým. Takže dnes začneme v španielskom Madride, kde Waldemar odpočíva v tieni, popíja víno a počúva slávikov (video je z krásneho pesničkového seriálu Píseň pro Rudolfa Třetího).

Posunieme sa do ďalšej európskej metropoly a diametrálne zmeníme aj náladu. Anglický pesničkár Ralph McTell spieva smutnú baladu o osamelých, chudobných a zabudnutých ľuďoch v uliciach Londýna (že je to všade vo svete rovnaké, dosvedčuje aj fakt, že pôvodne sa táto pesnička mala volať Streets of Paris). Vznikla koncom šesťdesiatych rokov a najväčšej slávy sa dočkala v roku 1974, kedy sa stala celosvetovým hitom.

V češtine naspieval túto pesničku Václav Neckář s textom Michaela Prostějovského, ktorý so sociálnej balady spravil baladu romantickú: Podej mi ruku a projdem Václavák.

Pre mňa je „Václavák“ ďalšou z piesní, ktoré ma zastihli na gympli, konkrétne v čase krásnej zamilovanosti – takže ma nemohla minúť a dodnes vo mne vzbudí zasnenú náladu. Na druhej strane, vďaka nej vnímam dnešný stav Václaváku ešte tristnejšie… :-/
(Technická poznámka – na Neckářovom albume je ako autor hudby tejto pesničky prekvapujúco uvedený Jan Neckář. Netuším, či Ralph McTell bol ideovo závadný, alebo to má iný dôvod. Inak tá platňa mala aj tak dosť problémov – jednak bola okresaná o pesničku Óda na Prahu, pretože autor textu Jiří Suchý bol kvôli nepodpísaniu „anticharty“ v nemilosti a druhak sa pôvodne mala volať Podej mi ruku (a projdem Václavák), aj slangový názov námestia však vraj vadil, tak bol názov skrátený na prvé tri slová a tri bodky.)

*

Tretia dnešná pesnička je nová, nemá ešte ani desať rokov. Narazil som na ňu náhodou kdesi na fejsbúku asi pred dvoma rokmi, zaujal ma jej nostalgický text, ktorý vzbudzoval pocit, že autor sa s nostalgiou obzerá za Sovietskym zväzom podobne ako ja za Československom (sorry, Bratislava, ale pre mňa zostane naším hlavným mestom asi už navždy Praha). Potom som zistil, že pesnička je v dnešnom Rusku dosť obľúbená a dosť často hraná, dokonca pri kadejakých oficiálnych príležitostiach a aj pred sálami plnými ruských dôstojníkov – čo mi k rocku akosi nepasuje – a autor je nositeľom viacerých ruských štátnych vyznamenaní a aktívnym podporovateľom Vladimira Putina. Neviem, čo bolo skôr – či nostalgia alebo podpora Putinovmu ruskému imperializmu, každopádne pieseň je to chytľavá – Oleg Gazmanov: Zdelan v SSSR (ak niekto náhodou nerozumie – Vyrobený v Zväze sovietskych socialistických republík).

Na záver sa ešte vrátime na začiatok 60-tych rokov (a z divokého Ruska do civilizovanej Európy ) a pustíme si slovenských Beatles – skupinu Beatmen s Dežom Ursinym, ktorý sa zamýšľa nad tým, čo by robil, keby bol Nórom. 

Na dnes všetko, majte sa fajn!