Pesničkáreň 3 - cestovateľská
V prvej Pesničkárni som spomínal inšpiráciu Jiřím Suchým a jeho Gramotingltanglom, v ktorom poslucháčom sľuboval „písničky z různejch dob a různejch světa dílů“. Dnešné pesničky síce z až tak rôznych dôb nebudú, ale prejdeme sa v nich aspoň po tom našom, európskom „světa dílu“.
Začiatkom 60-tych rokov minulého storočia sa fanúšikovia (a hlavne fanynky) československej populárnej hudby delili v zásade na dve veľké skupiny – jednu tvorili obdivovatelia(-ľky) Karla Gotta, druhú priaznivci(-kyne) Waldemara Matušku. Ja v tomto smere vyhranený nie som, ale keby som si teda musel vybrať (čo, ako je známe, je napríklad v pubertálnom veku nevyhnutné), pridal by som sa (sorry, Oby ) k tým druhým. Takže dnes začneme v španielskom Madride, kde Waldemar odpočíva v tieni, popíja víno a počúva slávikov (video je z krásneho pesničkového seriálu Píseň pro Rudolfa Třetího).
Posunieme sa do ďalšej európskej metropoly a diametrálne zmeníme aj náladu. Anglický pesničkár Ralph McTell spieva smutnú baladu o osamelých, chudobných a zabudnutých ľuďoch v uliciach Londýna (že je to všade vo svete rovnaké, dosvedčuje aj fakt, že pôvodne sa táto pesnička mala volať Streets of Paris). Vznikla koncom šesťdesiatych rokov a najväčšej slávy sa dočkala v roku 1974, kedy sa stala celosvetovým hitom.
V češtine naspieval túto pesničku Václav Neckář s textom Michaela Prostějovského, ktorý so sociálnej balady spravil baladu romantickú: Podej mi ruku a projdem Václavák.
Pre mňa je „Václavák“ ďalšou z piesní, ktoré ma zastihli na gympli, konkrétne v čase krásnej zamilovanosti – takže ma nemohla minúť a dodnes vo mne vzbudí zasnenú náladu. Na druhej strane, vďaka nej vnímam dnešný stav Václaváku ešte tristnejšie… :-/
(Technická poznámka – na Neckářovom albume je ako autor hudby tejto pesničky prekvapujúco uvedený Jan Neckář. Netuším, či Ralph McTell bol ideovo závadný, alebo to má iný dôvod. Inak tá platňa mala aj tak dosť problémov – jednak bola okresaná o pesničku Óda na Prahu, pretože autor textu Jiří Suchý bol kvôli nepodpísaniu „anticharty“ v nemilosti a druhak sa pôvodne mala volať Podej mi ruku (a projdem Václavák), aj slangový názov námestia však vraj vadil, tak bol názov skrátený na prvé tri slová a tri bodky.)
*
Tretia dnešná pesnička je nová, nemá ešte ani desať rokov. Narazil som na ňu náhodou kdesi na fejsbúku asi pred dvoma rokmi, zaujal ma jej nostalgický text, ktorý vzbudzoval pocit, že autor sa s nostalgiou obzerá za Sovietskym zväzom podobne ako ja za Československom (sorry, Bratislava, ale pre mňa zostane naším hlavným mestom asi už navždy Praha). Potom som zistil, že pesnička je v dnešnom Rusku dosť obľúbená a dosť často hraná, dokonca pri kadejakých oficiálnych príležitostiach a aj pred sálami plnými ruských dôstojníkov – čo mi k rocku akosi nepasuje – a autor je nositeľom viacerých ruských štátnych vyznamenaní a aktívnym podporovateľom Vladimira Putina. Neviem, čo bolo skôr – či nostalgia alebo podpora Putinovmu ruskému imperializmu, každopádne pieseň je to chytľavá – Oleg Gazmanov: Zdelan v SSSR (ak niekto náhodou nerozumie – Vyrobený v Zväze sovietskych socialistických republík).
Na záver sa ešte vrátime na začiatok 60-tych rokov (a z divokého Ruska do civilizovanej Európy ) a pustíme si slovenských Beatles – skupinu Beatmen s Dežom Ursinym, ktorý sa zamýšľa nad tým, čo by robil, keby bol Nórom.
Na dnes všetko, majte sa fajn!
lojzo | 20. 10. 2014 Po 3:03 | Muzika Zábava | 22 komentárov
Komentáre
Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.
[4] Žízeň je veliká, život mi utíká, nechte mě soustavně pít…
[5] ale trt makový! tak to nie je! nepi kadečo, potom sa ti to pletie
„Ja v tomto smere vyhranený nie som,ale keby som si teda musel vybrať (čo, ako je známe, je napríklad v pubertálnom veku nevyhnutné), pridal by som sa (sorry, Oby ) k tým druhým.“
aj ja ale v pubertálnom veku som sa nevybrala, teda, som si, tak som bola vďaka svojim večne čiernym hábom zaradená k depešákom
Trochu mě mrzí, žes nezmínil autora hudby Slavíků z Madridu. Hugues Aufray zas nebyl takový nýmand…
[11] som to prečítala:„no dopĺňanie faktov tu nám treba!“
„delili v zásade na dve veľké skupiny – jednu tvorili obdivovatelia(-ľky) Karla Gotta, druhú priaznivci(-kyne) Waldemara Matušku.“ Já jsem to tak nevnímala, poslouchala jsem podle možnosti oba dva.
[13] Ale navíc se do populární hudby počítala i dechovka.
[14] Správně. „Sejdeme se na Vlachovce“, či jak se to jmenovalo, bývala populární.
[15] Pro přímé účastníky natáčení to bylo spíš „Sjedeme se…“ Náš děda tam jednou byl a když se vrátil, málem nás nepoznal.
Keď sme pri tej dychovke, dovolím si tu odcitovať nedávny príspevok spisovateľa Michala Hvoreckého na fejsbúku:
"Vystupoval som v rakúskom pohraničnom mestečku Laa, čo by kameňom dohodil od Znojma. Poľnohospodársky kraj, kedysi koniec západného sveta. Rýchlo som zistil, že hoci je to hodinu a pol autom od Bratislavy, publikum naďalej nemá o Slovensku ani šajn. Tak som im po čítaní rozprával, čo v mojom detstve znamenali rakúske rádiá, televízne programy a neskôr knihy. Ako som každý týždeň kupoval Volksstimme, pretože v novinách Komunistickej strany Rakúska vychádzal program rakúskej televízie, ktorý sa nikde inde v ČSSR nedal zohnať, a ako sa výtlačky požičiavali medzi rodinnými príslušníkmi a susedmi.
Hneď sa ozval prvý človek z publika, že mu to niečo pripomína a pridávali sa ďalší. Vysvetlili mi, že podobne podpultovo oni zháňali československé noviny, aby sa dozvedeli náš TV program, ktorý sa u nich nikde nedal zistiť! V susednej dedine žil človek, ktorý vyrábal dvadsať kópií Pravdy na prvých xeroxových mašinách a distribuoval ich po regióne. Prosím vás, a čo ste v našej televízii pozerali? pýtam sa. Dychovku! vykríkli zborovo. Tú u nás vysielali málokedy a navyše oveľa horšiu!
Šoféroval som domov nepreniknuteľnou nocou pohraničia, prešiel som cez najužší most medzi západom a východom v Hohenau a v hlave mi stále duneli názvy moravských a slovenských dychových hudieb nadšene vyslovované dolnorakúskym dialektom. Tak nejako musí znieť život, keď zbavuje dospelého človeka posledných ilúzií z detstva."
[17] To tedy zírám!
BTW: Nějaký pěkný tradiční jazz by se tady taky hodil.