Budapeštiansky Parlament (výstižnejší je originálny názov Országház, teda niečo ako „dom štátu“) je sídlom najvyšších maďarských orgánov – nielen samotného Národného zhromaždenia (ktoré má 368 poslancov, čo je v pomere k počtu obyvateľov Maďarska – 10 miliónov – dosť vysoký počet), ale aj prezidenta a vlády. Je vraj najväčšou budovou Maďarska a najväčším parlamentom v Európe (toto tvrdenie uvádza na pravú mieru Jago v komentári č.4) – 268 metrov dlhý, 123 metrov široký a 96 metrov vysoký. Má 691 miestností, 20 kilometrov schodísk a je postavený zo 4 miliónov tehál. Svojou hmotou, množstvom gotických veží a obrovskou kupolou jednoznačne ovláda celé nábrežie Dunaja v Budapešti.

Parlament v Budapešti © lojzo, 2007

Ako obvykle na úvod trochu histórie:

Hoci Napoleon Bonaparte bol v roku 1815 porazený, jedným z dôsledkov jeho „vývozu revolúcie“ bol celoeurópsky nárast nacionalizmu a liberalizmu. V habsburgovskom Rakúsku, kde od roku 1835 fakticky nevládol cisár Ferdinand V. (ktorý cisárom nikdy byť nechcel a stal sa ním len vďaka tomu, že jeho otec František I. si nedovolil porušiť „posvätné právo“ prvorodeného syna na trón, pretože v ňom videl pilier stability ríše), ale jeho kabinet (okrem všeobecne známeho kancelára kniežaťa Klementa Václava Metternicha predovšetkým dvaja českí šľachtici – minister neviemčoho knieža František Kolovrat – Lichtenštajnský a policajný prezident gróf Josef Sedlnický), sa absolutistickej vláde pomerne dlhý čas úspešne darilo všetky snahy o reformy potláčať. Keď sa však problémy nahromadili nad únosnú mieru, prepukli v marci 1848 nepokoje s nekontrolovateľnou energiou.

Najprv 13. marca v samotnej Viedni. Nenávidený Metternich abdigoval hneď v noci na 14. marca a cisár zakázal proti ľudu použiť násilie. Viedenčania sa nakrátko upokojili, nepokoje sa však rozšírili do celej monarchie – 15. marca vypukla revolúcia v uhorskej Pešti, v júni v Prahe (tam to rázne vyriešil generál Windischgrätz).
V októbri vypuklo ďalšie povstanie vo Viedni, takže cisársky dvor radšej opustil Hofburg a uchýlil sa do bezpečnejšieho Olomouca. Tam to vzala do rúk cisárova švagriná arcivojvodkyňa Žofia a v spolupráci s novou vládou Felixa Schwarzenberga a armádou pod velením Alfreda Windischgrätza a Václava Radeckého sa pustila do potláčania povstaní a obnovy prestíže monarchie. Vyvrcholením bolo odstúpenie cisára Ferdinanda V. a prekvapujúca korunovácia jeho synovca, 18-ročného Žofiinho syna Františka Jozefa I. (2. decembra 1848 v rezidencii olomouckého arcibiskupa).

Najnespokojnejší Maďari (vedení bývalým ministrom financií Lajosom Kossuthom s titulom predsedu Výboru na obranu vlasti) síce boli v októbri 1848 pri Schwechate rakúskou armádou porazení a Windischgrätz obsadil aj uhorské hlavné mesto Pozsony (Bratislavu), Kossuth však zobral uhorské korunovačné klenoty, presťahoval vládu do Debrecenu na východe Uhorska a 24. apríla 1849 tam vyhlásil detronizáciu Habsburgovcov a samostatné Uhorsko (a postavil sa do jeho čela s titulom „regent-prezident“, aby boli spokojní rojalisti aj republikáni). To už ale bolo veľa aj na nového cisára, ktorý požiadal o pomoc spriatelené Rusko (zaujímavé je, že tento krok mu už predtým doporučoval Windischgrätz, ale vyslúžil si za to len odvolanie z čela armády). 13. augusta 1849 boli maďarské vojská pri Világoši (dnes Siriu v Rumunsku) porazené – a to tak, že „világoš“ sa dodnes používa ako synonymum slova „výprask“. Kossuth síce unikol, ale ruské vojská pokračovali až do Pešti a po jej dobytí nasledovali rýchle rozsudky smrti nad väčšinou revolučných vodcov (samozrejme vrátane Kossutha, ktorý bol odsúdený v neprítomnosti).

Tým bolo posledné ohnisko revolúcie zlikvidované, cisár zaviedol tvrdý režim (ktorého ústrednou postavou sa stal minister vnútra Alexander Bach), situácia v monarchii sa na pár rokov ukľudnila… a v duchu hesla „keď je somárovi najlepšie, ide na ľad tancovať“ sa František Jozef pustil do zápasu s Bismarckovým Pruskom o vedúce postavenie medzi nemeckými štátmi. Až Bismarckovo víťazstvo v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 prinútilo Františka Jozefa (za výdatného prispenia manželky Alžbety, známejšej pod menom Sissi, ktorej náklonnosť k Maďarom a zvlášť k istému grófovi Andrássymu, ktorý v revolúcii 1848/49 bojoval po Kosuthovom boku, bola neprehliadnuteľná) uvedomiť si nutnosť dohody s Maďarmi. Vo februári 1867 teda dochádza k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu a vzniká dualistické Rakúsko-Uhorsko. Pri príležitosti svojej korunovácie za uhorského kráľa vyhlásil František Jozef rozsiahlu amnestiu, ktorá sa vzťahovala aj na Kossutha, ten ju však prijať odmietol a dožil v talianskom exile. Využil ju však nám už známy gróf Gyula Andrássy, ktorý sa vzápätí stal predsedom uhorskej vlády.

Parlament v Budapešti © lojzo, 2007

Hlavný vstup

V roku 1882 bola vypísaná na nové sídlo Národného zhromaždenia architektonická súťaž. Víťazom sa stal profesor Imre Steindl a podľa jeho návrhu bola impozantná budova aj postavená. Zaujímavé je, že (s menšími úpravami) boli realizované aj projekty, ktoré v súťaži obsadili druhé a tretie miesto – obidve budovy stoja hneď naproti parlamentu, v jednej pôvodne sídlil Najvyšší súd, dnes je tam etnografické múzeum (autor Alajos Hauszmann), v druhej je ministerstvo poľnohospodárstva (autor Gyula Bukovics). Stavba parlamentu bola zahájená 12. októbra 1885 a dokončená v roku 1904. Steindl svoje vrcholné životné dielo nikdy nevidel dokončené, počas výstavby oslepol.

Model Parlamentu zo zápaliek – je ich vraj 100.000

Prvé, druhé a tretie miesto v architektonickej súťaži: Dolu pri Dunaji Steindlov Parlament, vľavo hore Hauszmannov Najvyšší súd, vpravo hore Bukovicsovo Ministerstvo poľnohospodárstva

Severné krídlo

Z architektonického hľadiska je tento fajný dom vrcholnou ukážkou neskorého romantizmu a Steindl bol nepochybne inšpirovaný parlamentom londýnskym. Tvaroslovie stavby je dôsledne novogotické, symetrická dispozícia s dvoma krídlami je však typicky baroková. Ústrednou dominantou je impozantná kupola, s rozmermi v gotike nepredstaviteľnými. Jej výška 96 metrov pripomína rok 896, kedy prišli Maďari do Uhorskej kotliny (rovnako vysoká je aj kupola neďalekej baziliky sv. Štefana a žiadna stavba v centre Budapešti dodnes nesmie túto výšku prekročiť).

Parlament v noci z paluby lode © lojzo, 2007

Hlavná fasáda je obrátená na nábrežie Dunaja, hlavný vchod (vyhradený štátnym návštevám; poslanci i bežní návštevníci vchádzajú jedným z bočných vchodov) je však z opačnej strany. Ním sa vchádza do pompéznej sály s majestátnym schodiskom, ktoré nás privedie až do šestnásťuholníkového centrálneho priestoru pod kupolou, kde sa kedysi konali spoločné zasadnutia oboch komôr uhorského parlamentu (dnes je maďarský parlament jednokomorový, takže pod kupolou sú vystavené korunovačné klenoty).

Reprezentatívne ústredné schodisko…

…a bohato zdobený strop nad ním

Centrálny priestor pod kupolou

Svätoštefanská koruna uhorských kráľov a ostané korunovačné klenoty sú vystavené priamo v centre Parlamentu

V čase svojho vzniku bola budova najmodernejšou v Európe. Mala elektrické osvetlenie, centrálne vykurovanie (kotolňa bola vo vedľajšej ulici a teplo sa z nej do parlamentu dostávalo podzemným vedením, takže na strechách parlamentu nájdeme komíny len v množstve menšom než malom – ale prečo tam teda sú, netuším) a dokonca klimatizáciu (v parčíku pred budovou sú vybudované studne, do ktorých sa sypal ľad a chlad z neho sa privádzal do rokovacích sál).

Studňa na klimatizačné médium – ľad

Od svojho vzniku sa budova parlamentu vlastne takmer nezmenila, s výnimkou faktu, že v druhej polovici 20. storočia na vrchol kupoly pribudla červená hviezda (v roku 1990 samozrejme zase odstránená). Vzhľadom na svoju rozľahlosť a členitosť detailov však vyžaduje časté opravy a rekonštrukcie, takže obvykle je nejaká jej časť obostavaná lešením.

Netrúfam si odhadnúť, koľko kilometrov rebier sa tu nachádza

Zlato, všade samé zlato – niektoré časti výzdoby sú až gýčovito pompézne

Rokovacia sála Národného zhromaždenia

Cigary ráčte odložiť vo foyeri

A na rozlúčku ešte raz hviezda pod centrálnou kupolou.

Literatúra:

• Najkrajšie miesta sveta (Slovart, Bratislava 2005)
• Barbara Olszánska, Tadeusz Olszánski: Budapešť (Ikar, Praha 2001)
• Vladimír Segeš a kolektív: Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov (SPN, Bratislava 2003)
• internet (kade – tade)

A pre tých z vás, ktorým sa tento fajný dom páčil, mám dobrú správu: Do Budapešti sa čoskoro ešte párkrát vrátime.