MiGy – o lietadlách a ľuďoch (1. časť)

Na základe stoviek listov čitateľov… no dobre, tak na základe ústneho želania vzácneho pravidelného čitateľa, ktorý chcel vedieť niečo bližšie o ruských stíhačkách MiG, začínam dnes so stručnou históriou týchto lietadiel.

migy-01

MiGy 29. Foto: © jakubv (Zdroj)

Ale pekne od začiatku: Lietadlá MiG všetci poznáte, alebo aspoň viete, že také existujú. Ale o ich tvorcoch asi neviete nič alebo len málo, tak si dnes povieme niečo o nich. Pre poriadok – boli dvaja: „Mi“ je Mikojan, „G“ je Gurjevič. Začneme ale pánom, bez ktorého by ich konštrukčná kancelária zrejme nikdy nevznikla – Nikolajom Polikarpovom.

migy-02

Nikolaj Polikarpov (Zdroj)

Nikolaj Nikolajevič Polikarpov, v tridsiatych rokoch 20. storočia v Sovietskom zväze známy ako „kráľ stíhačov“, to v živote nemal ľahké. Narodil sa v rodine dedinského kňaza, po vzore otca začal študovať v kňazskom seminári, ale potom ho viac zaujali lietadlá. Po absolvovaní peterburského polytechnického inštitútu nastupuje k leteckému konštruktérovi Igorovi Sikorskému, kde sa podieľa na stavbe najväčšieho lietadla prvej svetovej vojny – štvormotorového bombardéru Ilja Muromec. Po boľševickej revolúcii, keď Sikorskij emigruje, Polikarpov najprv skonštruuje veľmi úspešné viacúčelové lietadlo U-2, známe neskôr ako Po-2 „Kukuruznik“, potom sa začína venovať stíhačkám. Po pár rokoch sa stáva ich uznávaným konštruktérom, takže v roku 1928 dostáva úlohu vyvinúť nový typ stíhacieho lietadla, ktoré sa má pod označením I-6 („I“ je istrebiteľ, teda stíhač) stať hlavným typom Červenej armády v tridsiatych rokoch (aby bolo z čoho vyberať, dostáva paralelne rovnakú úlohu aj Tupolev, ale ten sa čoskoro začína venovať ťažkým bombardérom, takže Polikarpov nemá alternatívu). Vývoj však nepostupuje tak rýchlo, ako si velenie armády predstavuje, a keďže sme v stalinskom Sovietskom zväze, v novembri 1929 je Polikarpov odsúdený na smrť za „účasť na kontrarevolučnej činnosti a sabotáž“. Našťastie skôr než ho stihli zastreliť, prototyp lietadla bol dokončený a vzlietol, takže Stalin nechal Polikarpovovi zmierniť trest na 10 rokov a premiestnil ho do „šarašky“ – väzenskej konštrukčnej kancelárie, kde mohol naďalej vyvíjať lietadlá (tam ho drží do júla 1931, kedy dostal amnestiu). Potom pokračuje v práci vo viacerých konštrukčných kanceláriách, až sa v júli 1936 stáva šéfom svojej vlastnej.

migy-03

Polikarpov Po-2 „Kukuruznik“ (Zdroj)

migy-04

Polikarpov I-15bis (Zdroj)

migy-05

Polikarpov I-16 (Zdroj) (netypický čapatý vrtuľový kužel svedčí o tom, že minimálne vrtuľa nie je pôvodná)

V prvej polovici 30-tych rokov prišli do výzbroje sovietskeho letectva dva vydarené typy Polikarpovových stíhačiek – moderný dvojplošník I-15 a prevratný jednoplošník I-16 (prvé sériovo vyrábané lietadlo so zaťahovacím podvozkom na svete). Sovietski vodcovia boli spokojní, ale okolitý svet nespal. A keď v roku 1936 vypukla občianska vojna v Španielsku, ktorá európskym mocnostiam vpodstate prišla vhod ako skúšobný polygón nových zbraní, ukázalo sa, že za tých pár rokov zahraničná konkurencia vzrástla natoľko, že sovietske stíhačky akosi nestíhajú. Prvou reakciou bola urýchlená modernizácia aktuálnych typov (tak z I-15 vznikla I-153 „Čajka“, ktorú ešte spomenieme neskôr v súvislosti s Mikojanom) a zároveň začal Polikarpov intenzívne pracovať na novom type s pracovným označením I-180. Bohužiaľ sa pri jeho návrhu vydal cestou ďalšieho zlepšovania už zjavne zastaralej koncepcie I-16 (k tomuto rozhodnutiu zrejme podstatnou mierou prispelo to, že jeho predchádzajúci pokus o moderné stíhacie lietadlo, I-17, nedopadol dobre práve vďaka tomu, že návrh bol príliš revolučný, jednoducho svojou koncepciou predbehol dobu). Použil síce niekoľko významných moderných konštrukčných riešení (pôvodne malo mať I-180 celokovovú konštrukciu, neskôr mali byť aspoň nosníky krídla z I-profilov, čo bol značný posun oproti trubkovým priehradovým nosníkom u I-16), ale väčšiny z nich sa musel vzdať, keď sa ukázalo, že pre výrobný závod by znamenali neprekonateľné problémy. Nakoniec lobing vedenia továrne viedol až k rozhodnutiu ministerstva letectva, že dural je treba šetriť pre ťažké bombardéry a stíhačka môže mať trup drevený.

migy-06

Valerij Čkalov (Zdroj)

Napokon bol prototyp s kovovým krídlom a dreveným trupom postavený a 15. decembra 1938 si do jeho kabíny sadol hlavný skúšobný pilot, hrdina Sovietskeho zväzu a Stalinov obľúbenec Valerij Čkalov. Prvý let však skončil katastrofou, pilot zahynul (ako krutá irónia osudu pôsobí fakt, že príčinou smrti Čkalova, ktorý sa celosvetovo preslávil predovšetkým svojím transarktickým letom ponad severný pól, bol vlastne silný mráz – ten spôsobil, že pri stiahnutí plynu pred pristáním sa nedostatočne prehriaty motor zastavil a náhlu stratu výšky už pilot vykompenzovať nedokázal) a Polikarpovova konštrukčná kancelária sa opäť dostala do Stalinovej nemilosti. Niekoľko jej zamestnancov bolo zatknutých a po obvinení zo sabotáže popravených, samotný Polikarpov tentokrát vyviazol.

Vývoj I-180 pokračoval ešte pár mesiacov, kým sa definitívne neukázalo, že nádeje doňho vkladané splniť nedokáže (hlavným dôvodom síce nebolo konštrukčné riešenie, ale slabý motor, silnejší však v ZSSR k dispozícii nebol) a lietadlo po desaťkusovej overovacej sérii putovalo do histórie. Polikarpov ešte rozpracoval nový typ s označením I-185, u ktorého skúšal postupne viac druhov motorov, ale ani jedno z riešení nebolo dostatočne presvedčivé.

migy-07

Polikarpov I-180 (Zdroj)


V tom čase, konkrétne začiatkom roku 1939, bola Polikarpovova kancelária poverená vývojom stíhačky, označenej ako „projekt Ch“, ktorá mala spĺňať požiadavky, definované samotným veliteľom sovietskeho letectva generálom Loktionovom. Ale keďže Nikolaj Polikarpov sa intenzívne venoval projektom I-180 a I-185, projekt Ch šiel najprv bokom. V auguste 1939 však pochopil, že vrchnému veleniu už pomaly treba ukázať nejaké výsledky (alebo aspoň začať vykazovať činnosť ;-) ) a zriadil pre projekt Ch (v azbuke sa to píše „X“) konštrukčnú skupinu. Viedol ju inžinier Karev a jej členom bol aj šikovný aerodynamik Michail Gurjevič.

migy-08

Michail Gurjevič (Zdroj)

Michail Josifovič Gurjevič sa narodil na Silvestra 1892 (podľa dnes platného kalendára 12. januára 1893) v dedinke Rubančšina v západnom Rusku, neďaleko ukrajinských hraníc. Jeho otec sa živil ako mechanik a liehovarník. Michail absolvoval gymnázium so striebornou medailou, nastúpil na univerzitu v Charkove, z nej bol ale po účasti na študentských protestoch vylúčený. Odišiel teda do Francúzska a pokračoval v štúdiu na univerzite v Montpellier. Vypuknutie prvej svetovej vojny ho zastihlo na prázdninách v Rusku, takže do Francúzska sa už nevrátil a po skončení prvej svetovej i ruskej občianskej vojny doštudoval predsa len v Charkove – v roku 1925 získava diplom leteckého konštruktéra. Miesto v obore však nájsť nevie, tak pracuje v závode na výrobu ventilátorov (napokon, vrtuľa ako vrtuľa ;-) ). V roku 1929 sa sťahuje do Moskvy a stáva sa zamestnancom ústrednej konštrukčnej kancelárie pre vývoj hydroplánov (takže hádate správne – stretneme sa s ním aj v seriále o lietajúcich lodiach ;-) ). Po reorganizácii pracuje postupne vo viacerých leteckých konštrukčných kanceláriách, až napokon v roku 1939 zakotví u Nikolaja Polikarpova, kde sa stretáva s Mikojanom.

migy-09

Arťom Mikojan (Zdroj)

Rozprávanie o Mikojanovi by mohlo začať ako klasický sovietsky životopis socialistickej éry: Anušavan Ovanesovič Mikojan sa narodil 5. augusta 1905 v dedinke Sanain v Tifliskej gubernii, v rodine chudobného stavebného robotníka. Otec mu zomrel, keď mal Anušavan 13 rokov a zúfalá matka ho poslala bývať k tete do Tiflisu (dnes Tbilisi). Tu sa po skončení základnej školy vyučil za sústružníka, ako 16-ročný stihol cez prázdniny založiť v rodnej dedine komsomolskú bunku a ako 18-ročný sa presťahoval k staršiemu bratovi do Rostova na Done. Tam cez deň pracoval ako sústružník a po večeroch navštevoval priemyslovku. Po Leninovej smrti v januári 1924 sa v sovietskom Rusku (vlastne vtedy už v Sovietskom zväze) rozbieha „leninská výzva“ – masový nábor nových členov do boľševickej strany. Vtedy sa jej členom stáva aj Mikojan. Od novembra 1925 žije v Moskve (to už používa poruštené krstné mená Arťom Ivanovič), v roku 1928 dostáva povolávací rozkaz na vojenskú službu. Počas nej vyštuduje tankové učilište a „na základe preukázaného technického talentu je doporučený na štúdium na Žukovského vojenskej leteckej inžinierskej akadémii“. Po absolvovaní tejto prestížnej školy v roku 1937 (získava nielen diplom vojenského inžiniera-mechanika vzdušných síl Sovietskej armády, ale aj diplom pilota a parašutistu) je menovaný za veliteľa armádnej skupiny pre preberanie stíhacích lietadiel, táto vpodstate administratívna práca sa mu ale veľmi nepáči, takže vo februári 1939 nastupuje do konštrukčnej kancelárie Nikolaja Polikarpova, kde čoskoro dostáva na starosť dohľad nad vývinom stíhačky I-153.

migy-10

Polikarpov I-153 Čajka. Foto: © Heath Cron (Zdroj)

Prosto – žiarivá úspešná kariéra šikovného mladého človeka. Asi by ale nebola až taká žiarivá, keby v jej pozadí nestál už spomenutý starší brat: Anastas Mikojan, člen Politbyra, viacnásobný minister a od roku 1938 podpredseda Rady ministrov, teda sovietskej vlády. A hlavne, dlhoročný blízky spolupracovník súdruha Stalina.

migy-11

Anastas Mikojan, Josif Stalin a Sergo Ordžonikidze v roku 1925. (Zdroj)

migy-12

Arťom a Anastas Mikojanovci. (Zdroj)

V auguste 1939 podpísal Stalinov Sovietsky zväz s Hitlerovým Nemeckom zmluvu o priateľstve (s tajným dodatkom, ktorým si obidve krajiny vpodstate rozdelili Poľsko a Pobaltie) a keď 1. septembra Nemecko napadnutím Poľska zahájilo druhú svetovú vojnu, Sovietsky zväz dlho nečakal a o dva týždne neskôr napadol Poliakov z druhej strany. V predvečer výročia VOSR, 6. novembra 1939, sa do Nemecka vydala so sovietskou vládnou delegáciou aj skupina leteckých odborníkov, aby si prehliadla novinky leteckého priemyslu spriatelenej mocnosti (výsledkom bolo zakúpenie niekoľkých typov lietadiel pre študijné účely). Pre históriu MiGov je podstatné, že členom delegácie bol aj Nikolaj Polikarpov.

Práve v tom čase sa v Moskve zišla ministerská komisia, aby rozhodla o ďalšom výrobnom programe „vlajkovej lode“ sovietskeho leteckého priemyslu, moskovského Výrobného závodu č. 1 (kde pomaly dobiehala výroba I-16 a I-153). Podľa predchádzajúceho rozhodnutia ministerstva leteckého priemyslu mal závod následne zahájiť výrobu dvojmotorového bombardéru BB-22, vyvíjaného v konštrukčnej kancelárii Alexandra Jakovleva. To si ale vyžadovalo zásadnú zmenu technológie a riaditeľ závodu Pavel Voronin sa (zrejme oprávnene) obával problémov, ktoré by to vyvolalo, takže zo všetkých síl usiloval o zmenu rozhodnutia. Jeho argumenty chápal aj Jakovlev, ktorý by výrobu svojho ľahkého bombardéra radšej videl v závode v Gorkách, kde už s výrobou viacmotorových lietadiel mali skúsenosti – a pre Voroninov závod č. 1 mal ako náhradu pripravený ambiciózny projekt stíhačky I-26 (z ktorého neskôr vznikol Jak-1). Aj toto riešenie by však znamenalo, že Polikarpovova kancelária príde o „svoj“ závod – takže inžinier Karev napriek Polikarpovovmu zákazu vytiahol „zo zásuvky“ projekt Ch a začal komisiu presviedčať o jeho kvalitách (napríklad o tom, že dosiahne rýchlosť o 70 km/h vyššiu než Jakovlevova stíhačka). Komisia sa tvárila trochu pochybovačne, ale keď sa ku Karevovi pridal riaditeľ Voronin, ktorý pridal ďalšie prednosti projektu, nechala sa presvedčiť.

migy-13

Pamätná tabuľa na vládnom dome v Moskve, kde Arťom Mikojan býval. (Zdroj)

O pár dní, 8. decembra 1939, prišiel z ministerstva príkaz urýchlene zahájiť stavbu prototypu – a pre tento účel bolo vytvorené Výskumné konštrukčné oddelenie OKO-1 (Opytnyj konstruktorskij otdel), do čela ktorého bol menovaný vojenský inžinier tretej triedy Arťom Mikojan. Za svojho zástupcu si vybral Michaila Gurjeviča. Do oddelenia bolo presunutých asi 80 konštruktérov, čo bola viac než tretina z celkového počtu Polikarpovových zamestnancov. Prekvapujúco OKO-1 nespadalo pod Nikolaja Polikarpova, ale podliehalo priamo riaditeľovi závodu Voroninovi. Keď sa Polikarpov vrátil z Nemecka, dostal za prínos k projektu Ch titul doktora technických vied, bol vyznamenaný Zlatou hviezdou Hrdinu socialistickej práce… a so zvyškom konštrukčnej kancelárie odsunutý do starého hangáru, kde pokračoval v práci na projektoch I-180 a I-185. V nasledujúcich rokoch dostal dvakrát Stalinovu cenu, ale žiadne z jeho lietadiel sa už do sériovej výroby nedostalo. Zomrel na rakovinu žalúdka v decembri 1944.

migy-14

Pamätník Nikolaja Polikarpova v meste Oriol. V ruke má model svojej najslávnejšej stíhačky I-16. (Zdroj)

Pavel Voronin, ktorý si evidentne naklonil Anastasa Mikojana, sa v januári 1940 stal námestníkom ministra leteckého priemyslu. Z Výskumného konštrukčného oddelenia sa v marci 1940 stala Konštrukčná kancelária OKB-155 Mikojan-Gurjevič a z projektu Ch najprv I-200 a následne MiG-1. Ale o ňom až nabudúce.

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

Jago | 15. 10. 2013 Ut 20:35 |   [1]

Pěkné! Mám doma Jakovlevův Cíl života, tak jsem zvědav, jak se s ním shodneš v dalším hodnocení.

reagovať

SV | 16. 10. 2013 St 9:50 |   [2]

achjo, tí vzácni čitatelia! ;-)

reagovať

SV | 16. 10. 2013 St 9:52 |   [3]

veľmi pekne napísané Lojzo. pre mňa sú tam dokonca aj dve sympatické slová: čajka a čapatý ;-)

reagovať

Oby | 16. 10. 2013 St 14:31 |   [4]

Půvabná sestava plechů. ;-) No, oni asi ti letečtí konstruktéři v sovětsku neměli moc na vybranou s kým kamarádit, když chtěli dělat co chtěli dělat.

reagovať

Bohdanweb | 16. 10. 2013 St 15:10 |   [5]

Děkuji moc. :) Už jsem si začal shánět podklady (našel jsem fakt pěkné ruské stránky o letadlech), že si to napíšu sám, ale jsem rád, že jsem to neudělal. Ty to umíš líp. :)

reagovať

Bohdanweb | 16. 10. 2013 St 16:30 |   [6]

Tohle jsou ty fakt pěkné ruské stránky: http://www.airwar.ru. Znáš?
Btw, těším se na povídání o MiG-9. ;)

reagovať

lojzo | 16. 10. 2013 St 16:36 |   [7]

[6] Da, da… Ugolok neba, znaju. ;-)
Výborné stránky, vpodstate to stačí len preložiť. ;-)

reagovať

Wicky | 16. 10. 2013 St 19:52 |   [8]

Aááááá, já už vím, proč se říká: „Já ti jednu MIGNU!“… :-D

reagovať

SV | 17. 10. 2013 Št 11:03 |   [9]

reagovať

SV | 17. 10. 2013 Št 11:07 |   [10]

[8] taky by sa dalo povedať:„ti jednu Magnu(m)!“ ;-)

reagovať

lojzo | 27. 11. 2013 St 14:33 |   [11]

Kto chce históriu MiGov v kocke, nech kukne sem. Tým pádom tento seriál stráca zmysel a obávam sa, že ostane dlho nedokončený. 8-)

reagovať

SV | 27. 11. 2013 St 14:42 |   [12]

[11] nestráca, Bohdan sa na to teší!

reagovať

quick | 27. 11. 2013 St 21:16 |   [13]

[8]

[10] Většinou nezůstane jen u teorie u při jednom. ;-)

reagovať

SV | 28. 11. 2013 Št 9:18 |   [14]

reagovať

galahad | 5. 12. 2013 Št 9:20 |   [15]

Nu to sis, lojzo, ukousl pořádný sousto!
Seriál doraž, začals pěkně, byla by ho škoda…

reagovať

SV | 5. 12. 2013 Št 9:38 |   [16]

[15] vitaj galahad u nás, to je akože galaktický had? ;-)

reagovať

lojzo | 5. 12. 2013 Št 13:58 |   [17]

[15] Fíha, už druhý záujemca? Tak to sa teda budem snažiť dvojnásobne!

reagovať

Oby | 5. 12. 2013 Št 15:12 |   [18]

[17] Ono je zájemců jistě víc, ale nechceme tě teď před svátkama přetěžovat. Kdybys našel čas a chuť něco dalšího napsat, rádi se pokocháme. Kdo by četl nějakou sem-kostku, když ty umíš tak pěkně zatáhnout čtenáře do vyprávění. ;-)

reagovať

kety | 5. 12. 2013 Št 15:16 |   [19]

[17] [18] Ano, hlásím se jako další abonent. :-)

reagovať

Jago | 5. 12. 2013 Št 18:57 |   [20]

[15] Ejhle, ty ještě žiješ? Tak vítej! I já jsem pro pokračování.

reagovať

kety | 5. 12. 2013 Št 23:07 |   [21]

[20] Momentálně spíš přežívám. Už aby byl víkend! Pak snad konečně dočtu všechny noviny, které mi v kavárně utekly. ;-)

reagovať

Jago | 6. 12. 2013 Pia 0:23 |   [22]

[21] Neklesej na mysli a drž se doporučení č. 2. :-) BTW: Můj komentář byl určen Galahadovi, ale to nevadí.

reagovať

kety | 6. 12. 2013 Pia 6:51 |   [23]

[22] :-D :-D Tak vidíš, už ani nevidím!

reagovať

SV | 6. 12. 2013 Pia 10:50 |   [24]

[20] tak to sa Lojzo bude snažiť trojnásobne ;-)

reagovať

galahad | 2. 1. 2014 Št 22:48 |   [25]

[21] Jasně, že žiju. S dvouletou holkou a druhym mrnětem na cestě sice už spíš neveřejně, ale náhodou se snažim aspoň o těch modelech tu a tam něco na blog vysypat…
[16] …to je jako sir Galahad, syn Lancelota a Morgany (on byl táta tehdá nějak …unavenej… a myslel, že ta pani, co s ní leze do peří, je Guinevra;-)

reagovať

SV | 3. 1. 2014 Pia 9:14 |   [26]

[25] jáj, aha. klaním se, sire ;-)

reagovať

galahad | 3. 1. 2014 Pia 23:50 |   [27]

…jáj…to nedělej…

reagovať

kety | 20. 9. 2014 So 14:56 |   [28]

Dnes bys tu měl být, lojzo, určitě by se Ti tu líbilo;-)

reagovať

lojzo | 3. 11. 2014 Po 14:29 |   [29]

[28] Veru… Tohtoročné NATO Days boli o niekoľko tried lepšie než tohtoročný SIAF. :-/
Nabudúce snáď prídem – nemáš 19./20. septembra 2015 jednu voľnú posteľ? ;-)

reagovať

kety | 3. 11. 2014 Po 22:57 |   [30]

[29] Zařídím… ;-)

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Oltář se Svatou rodinou

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod