Opäť Francúzi – Fabre a Schneider

Kým sa v Amerike Wrightovci a Curtiss súdili, vývoj lietadiel sa nezastavil – a ako som už naznačil, prím hrali Francúzi. Poldruha roka po prvom lete Wrightovcov sa lietadlo po prvýkrát v histórii vznieslo z vodnej hladiny – 8. júna 1905 sa Gabriel Voisin na svojom dvojplošnom klzáku dostal do vzduchu z hladiny Seiny, aj keď zatiaľ len vlečený motorovým člnom.

Dvojplošný plavákový klzák Gabriela Voisina na Seine, 8. júna 1905. (Zdroj)

Následné Voisinove pokusy s hydroplánmi veľmi úspešné neboli – na krátky čas sa dal dohromady s ďalším významným leteckým pionierom Louisom Blériotom a výsledkom ich spoločnej práce bol Blériot III s oválnymi krídlami (1906), ktorý však z hladiny vzlietnuť nedokázal a napokon skončil na dne Seiny. (Zdroj)

Vlastnou silou odštartovalo lietadlo z vodnej hladiny prvýkrát až o päť rokov neskôr – 28. marca 1910 podnikol ďalší Francúz Henri Fabre úspešný let so svojím strojom Le Canard (Kačica) v zálive Étang de Berre na francúzskej riviére neďaleko Marseilles (ak chcete presne, tak miestom štartu bol prístav mestečka Martigues).

Henri Fabre. Pochádzal z bohatej lodiarskej rodiny, v čase svojho prvého letu mal 27 rokov, zomrel v roku 1984 ako 101-ročný. (Zdroj)

Prvý hydroplán v histórii – Henri Fabre a jeho „hydravion“ Le Canard 28. marca 1910. (Zdroj)

Tento „hydravion“, ako Henri Fabre svoje lietadlo nazýval, vyzeral veľmi bizarne a krehko. Nosné plochy (teda krídla) boli vzadu, pilot sedel obkročmo na nosnom ráme a pred sebou mal dosť hustú spleť riadiacich plôch. Na nosnom ráme bol pripevnený aj motor (rotačný Gnome s výkonom 50 koní). Plaváky boli duté krabicové konštrukcie z tenkej preglejky, s profilom podobným krídlu, takže prispievali k potrebnému vztlaku. Celý približne polkilometrový let (rôzne pramene udávajú rôzne dĺžky, od 457 m až po jeden a pol míle – ale to len jediná výnimka) absolvoval Fabre vo výške len niekoľko metrov nad hladinou a pikantné je, že to bol jeho vôbec prvý let v živote. Let skončil pristáním na lúke na brehu (pristáť na vode sa kvôli rozvlnenej hladine zálivu neodvážil).

Fabre Canard – výkres. (Zdroj)

Fabre Canard. (Zdroj)

Fabrov Canard na predvádzaní v Monaku, apríl 1911 (pri lietadle je pilot Jean Bécue). (Zdroj)

Fabre Canard – základné technické údaje.

•

Zakrátko prichádza na scénu ďalší dôležitý Francúz – Jacques Schneider. Tento bohatý syn majiteľa zbrojárskej firmy mal dve vášne – motorové člny a lietadlá. Bol nadšeným obdivovateľom nových technológií a patriotom – a zastával názor, že Francúzsko si pre zvýšenie svojej prestíže potrebuje udržať a upevniť vedúcu pozíciu v rozvoji letectva. Keďže však jeho prvá vášeň spôsobila, že tej druhej sa mohol venovať viac-menej len teoreticky (pri havárii s rýchlostným člnom si poriadne pochrámal nohy a následky viacnásobných zlomenín mu znemožnili pilotovať lietadlo; to mu ale nebránilo lietať na balónoch a v roku 1913 sa dokonca stal držiteľom výškového rekordu, keď balónom dosiahol výšku 10.081 metrov), rozhodol sa prispieť k pokroku letectva aspoň svojimi peniazmi.

Použiteľných fotiek Jacquesa Schneidera som veľa nenašiel, vlastne len túto jedinú. (Zdroj)

A keďže najväčšie možnosti videl vo vodných lietadlách, ktoré vďaka tomu, že môžu pre štart a pristátie využiť hladiny morí, riek či jazier, nepotrebujú budovať žiadnu pozemnú infraštruktúru (a okrem toho veril, že v prípade havárie pri štarte či pristávaní nebudú jej dôsledky také tragické), stáva sa v roku 1912 iniciátorom prvej svetovej súťaže hydroplánov. Organizátorom bol International Sporting Club, súťaž sa konala v marci 1912 v Monaku (už v predchádzajúcom roku sa v Monaku konalo stretnutie hydroplánov, ale to bol len míting bez súťaží) a zúčastnilo sa jej desať lietadiel (osem francúzskych a dve vyrobené v USA). Súťažilo sa v rôznych disciplínach (štart z kľudnej hladiny, státie na kľudnom mori, či štart z nekľudnej hladiny), dôležitým kritériom bol počet odvezených cestujúcich (pričom za započítavali len tí, ktorí mali po pristátí suché nohy!). Zvíťazil hydroplán francúzskeho konštruktéra Henri Farmana s belgickým pilotom Julesom Fischerom pred lietadlom jeho brata Maurice Farmana s pilotom Eugène Renauxom.

Víťaz prvej svetovej súťaže hydroplánov Jules Fischer s troma pasažiermi. Už chápete tú požiadavku suchých nôh? (Zdroj)

Fischer si za svoje víťazstvo vyslúžil nielen cenu, ale aj pohľadnicu. Aj keď teda s chybnou iniciálou krstného mena. (Zdroj)

Eugène Renaux s hydroplánom Maurice Farmana skončil celkovo druhý. (Zdroj)

Súťaže v Monaku zúčastnili aj dva hydroplány typu Curtiss A1 „Triad“, ktoré obsadili tretie a štvrté miesto. Mimochodom, za vyvinutie tohto lietadla sa Glenn Curtiss stal vôbec prvým držiteľom Collierovej ceny, udeľovanej od roku 1911 za počin, ktorý bol v danom roku najväčším prínosom k rozvoju letectva. (Zdroj)

Výsledky súťaže boli odrazom schopností lietadiel, súťaživému Schneiderovi však chýbalo hodnotenie ich rýchlosti (ktorú považoval za najdôležitejší faktor rozvoja letectva). 5. decembra 1912 na schôdzi francúzskeho aeroklubu preto vyhlasuje La Coupe d´Aviation Maritime Jacques Schneider (v angličtine známu ako Schneider´s Trophy, do slovenčiny prekladanú obvykle ako Schneiderov pohár). Súťaž, chápaná ako doplnok k všeobecnej súťaži hydroplánov, je poňatá ako zápolenie národných aeroklubov, počet účastníkov je pravidlami obmedzený na troch z každého štátu a Schneider pre nasledujúce tri ročníky vypísal pre víťaza cenu vo výške 25.000 frankov. Zároveň venuje ako putovnú cenu strieborný pohár – s tým, že ak niektorý klub zvíťazí počas piatich rokov trikrát, získa pohár natrvalo.

Porovnanie plavákov lietadiel, zúčastnených na prvej svetovej súťaži hydroplánov (poznámka pre pozorných čitateľov – ak vás zarazil rozpor medzi počtom zúčastnených lietadiel a počtom zúčastnených typov, je to tým, že obidve Curtissove lietadlá boli rovnaké). (Zdroj: časopis Flight, 1912)

Schneiderov pohár sa počas svojej existencie stal najvýznamnejším urýchľovačom pokroku vo vývoji hydroplánov a jeho posledný, dvanásty ročník sa konal až v roku 1931. Paradoxne táto súťaž výrazne prispela k tomu, že Francúzsko vypadlo zo špičky leteckých konštrukcií – vo väčšine ročníkov bojovali o cenu Američania, Angličania a Taliani. Ale o tom až neskôr.