V Pepovom výbornom seriále o dobývaní Arktídy vzdušnou cestou sme sa okrem iných zaujímavých lietadiel stretli aj s hydroplánom Dornier Wal. Tak ma napadlo, že by bolo zaujímavé pozrieť sa na túto kategóriu lietadiel podrobnejšie.

Nečakajte vyčerpávajúcu históriu hydroplánov, skôr by som chcel načrtnúť základné míľniky ich vývoja a zoznámiť vás s niektorými významnými či zaujímavými typmi a udalosťami okolo nich. Ale začneme trochu zoširoka, ako je pri mojej ukecanosti obvyklé. No, snáď z toho nebude ďalší „nekonečný“ seriál, ako je u mňa tiež zvykom (sharkaní štamgasti by vedeli rozprávať…  )

Francúzi – od bratov Montgolfierovcov po Albatros

Lietanie lákalo ľudí už oddávna, stačí spomenúť na bájnych Daidala a Ikara, či na nebájneho Leonarda da Vinci. Návrhy lietajúcich aparátov boli väčšinou inšpirované vtákmi, až kým na scénu nevstúpili dvaja francúzski majitelia papierní, bratia Montgolfierovci. Tí si v roku 1782 všimli, že horúci vzduch nad ohňom dokáže papierové sáčky vyniesť do výšky a o rok nato už dokázali vypustiť veľký teplovzdušný balón s ovcou, husou a kohútom na palube – čím prehodili výhybku vývoja letectva k lietajúcim strojom ľahším než vzduch (teda aby som bol presný, vývoja letectva v Európe; starí Číňania a zrejme aj peruánski Indiáni už balóny používali dávno predtým).

Prvý vzlet balóna bratov Montgolfierovcov vo Versailles 4. júna 1783. (Zdroj)

Ešte v tom istom roku absolvoval svoj prvý úspešný let aj balón plnený vodíkom (jeho vynálezcom bol ďalší Francúz Jacques César Charles) a už o rok neskôr začala francúzska armáda používať balóny na vyhľadávanie pozícií a sledovanie presunov nepriateľa. Napoleon dokonca plánoval ich využitie na leteckú inváziu do Británie; pri výprave do Egypta ale balónové jednotky jeho očakávania nenaplnili, počas bitky pri Abukire v roku 1798 boli ich balóny dokonca zničené – a Napoleon o rok nato toto prvé letectvo na svete rozpustil, takže vojenské využívanie balónov bolo takmer na pol storočia prerušené.

Aby ale nedošlo k omylu – pod pojmom „lietajúce lode“ v tomto prípade nemám na mysli vzducholode, takže lietajúcimi aparátmi ľahšími než vzduch sa tu už viac zaoberať nebudem. Ona totiž napriek rozmachu balónovej vzduchoplavby ani myšlienka lietajúceho stroja ťažšieho než vzduch tak úplne nezapadla, viacerí vynálezcovia experimentovali aj v tejto oblasti. Angličan sir Goerge Cayley v roku 1799 formuloval hypotézu, že aby sa lietadlo vznieslo, musí mať vztlak a pohon zaistené nezávisle – ktorá vpodstate vylučovala možnosť zostrojenia ornitoptéry (t.j. stroja, poháňaného podľa vzoru vtákov mávaním krídlami). Vývoj sa teda rozvetvil na dva smery – jedna časť vynálezcov konštruovala rôzne okrídlené klzáky, viac či menej pripomínajúce neskoršie lietadlá, druhá skupina verila rotujúcej nosnej ploche a vytvárala predchodcov dnešných vrtuľníkov. Obidve skupiny však mali jeden základný spoločný problém – v tej dobe ešte nejestvoval motor, ktorý by bol dostatočne ľahký a zároveň dostatočne výkonný (aby dokázal dostať do vzduchu nielen vlastnú váhu, ale aj zvyšok lietadla).

Guillaume Joseph Gabriel de La Landelle navrhol v roku 1863 túto lietajúcu loď. (Zdroj)

Ale nechcem tu popisovať celé dejiny letectva, takže prejdem rovno k prvému známemu lietajúcemu stroju, ktorý si v plnej miere zaslúži označenie „lietajúca loď“. O tomto stroji sa nám síce zachovalo len jedno svedectvo, ale jeho popis je pomerne podrobný:

„Paluba bola dlhá tridsať metrov a široká štyri metre. Pripomínala naozajstnú lodnú palubu s provou. Pod ňou bol pevný trup, v ktorom boli stroje vyrábajúce pohonnú silu, skladište zbraní, prístrojov, náradia, zásobáreň potravín a pitnej vody. Palubu koldokola obopínalo oceľové lanové zábradlie. Stáli na nej tri prístrešky, v ktorých boli kajuty posádky a strojovňa. V strednom prístrešku pracovali stroje, ktoré poháňali vznášacie vrtule, v zadnom stroje tlačnej vrtule a v prednom stroje ťažnej vrtule. Všetky stroje mali svoj vlastný pohon. Hneď v prvom prístrešku na prove bola kuchyňa, komora a miestnosť pre posádku. V poslednom niekoľko kajút, inžinierova izba, jedáleň a zasklená kabína pre kormidelníka, ktorý riadil stroj pomocou veľkého kormidla. Všetky kajuty mali malé okienka zasklené kaleným sklom, ktoré je asi desaťkrát pevnejšie ako normálne sklo. Pružné perovanie v podpalubí malo zmierňovať nárazy pri pristávaní (…).
Na palube sa týčilo tridsaťsedem zvislých osí, pätnásť po bokoch a sedem vyvýšených v strede. Lietajúci stroj vyzeral ako loď s tridsiatimi siedmimi sťažňami, lenže každý sťažeň mal namiesto plachty dve horizontálne vrtule, otáčajúce sa úžasnou rýchlosťou. Každá os sa točila nezávisle na ostatných a naviac, každá vrtuľa na jednej osi sa pohybovala v protismere, aby lietajúci stroj nezačal rotovať. Takýmto spôsobom vznášacie vrtule zároveň udržiavali lietajúci stroj vo vodorovnej polohe. Dohromady mal sedemdesiatštyri vznášacích vrtúľ, dômyselne rozmiestnených na osiach, aby sa ušetrilo čo najviac pohonných hmôt. Vpredu a vzadu boli na vodorovných osiach umiestnené štvorlistové hnacie vrtule. Hoci mali väčší priemer ako vznášacie vrtule, aj ony sa točili veľmi rýchlo.“

Albatros na kresbe Leona Bennetta. (Zdroj)

Ale ako vyriešil inžinier Robur ten vyššie spomínaný základný motorický problém?

„Roburov lietajúci stroj bol iba zdokonaleným systémom Cossusa, Landella a Pontona d´Amecourt. Jeho prínos tkvel hlavne vo vhodnom výbere a uplatnení pohonnej sily. Stroje nepoháňala ani vodná para, ani iná tekutina alebo stlačený vzduch. Ako pohonnú silu odmietol Robur aj plyny a výbušný motor. Vládla tu elektrina, obdivuhodná energia, ktorá sa jedného dňa určite stane dušou priemyslu. Na jej výrobu však nepoužil elektromotory, na palube boli iba články a akumulátory.
Roburovo tajomstvo spočívalo vo výbere článkov a chemikálií, ktoré navzájom reagovali a vyrábali prúd. To isté platilo i pre akumulátory. Z akého materiálu boli elektródy, nevedno. Inžinier Robur mal určite dobrý dôvod, prečo na ne nežiadal patent. Články mali neobyčajnú výkonnosť. Kyselina sa nevyparovala ani nezamŕzala, akumulátory predčili dovtedy známe výrobky a získané ampéry presahovali doteraz známe čísla. Takáto obrovská sila ďaleko prevyšovala potreby lietajúceho stroja v akýchkoľvek podmienkach. Letúň mal okrem toho dobre zvolené ťažisko, takže sa nemohol prevrhnúť.“

Ešte raz Albatros v podaní pána Bennetta, tentokrát s pochrámanou vrtuľou. (Zdroj)

Škoda, že si monsier Robur nechal to tajomstvo pre seba, mohli sme mať dnes po probléme so splodinami leteckých motorov. Ale pokračujme ešte chvíľu:

„Zostáva ešte otázka, z akého materiálu postavil Robur svoj lietajúci stroj, ktorému dal priliehavé meno Albatros. Čo to mohla byť za látka, do ktorej nevnikol ani nôž Phila Evansa?
Bol to obyčajný papier.
Výroba papiera už dobrých pár rokov zaznamenáva veľký rozmach. Neglejený papier, impregnovaný doxtrínom a škrobom, stlačený v hydraulickom lise, sa mení na látku tvrdú ako oceľ. Možno z nej vyrábať koľajnice i kolesá vagónov, ktoré sú trvanlivejšie a najmä ľahšie ako kovové. Naviac táto látka bola úplne ohňovzdorná, čo je veľmi dôležitá vlastnosť pre stroj, pohybujúci sa vo veľkých výškach. Robur potreboval pri stavbe svojho vzdušného stroja materiál práve s takýmito vlastnosťami, a tak trup a prístrešky boli vyrobené zo slameného papiera. Ostatné časti lietajúceho stroja boli z akýchsi želatinových vláken, vytvárajúcich pružnú, odolnú látku. Táto hmota sa dá ľubovoľne tvarovať a má vynikajúce izolačné schopnosti, veľmi vítané pre stroj, poháňaný elektrinou.“

Ako vidno, inžinier Robur (alebo Jules Verne, ako chcete) vynašiel nielen lietajúcu loď, ale (s prižmúrením oka) aj helikoptéru, a (s prižmúrením oboch očí ) dokonca aj uhlíkové kompozity. Čo ma ale prekvapuje najviac, je fakt, že Albatros napriek svojej „lodnej“ podobe v celom románe ani raz nepristál na vode!

Papierový (ako inak? ) model Albatrosu z časopisu abc (autorom je zrejme Ladislav Badalec, ale nie som si istý). (Zdroj)

Toľko na úvod – a v ďalších častiach sa pozrieme, ako to s tými lietajúcimi loďami bolo naozaj.