Knihy môjho života 1
Ako spomenul kolega Jago v úvodnom článku tohto webu, patríme obaja k ľuďom, ktorí prečítali „alespoň jednu knihu mimo seznam povinné četby“. Nuž a či človek chce, či nechce, knihy ho ovplyvnia. Aspoň teda tie dobré.
Nuž som sa teda zamyslel, ktoré z nich ma ovplyvnili natoľko, že si to pamätám aj s odstupom času. Chcem sa s vami o tie spomienky (a asociácie, ktoré vo mne vyvolávajú) podeliť, vedomý si toho, že v duchu hesla „povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si“ to v niektorých momentoch bude dosť osobné, ba možno sa z toho stane aj taký malý duševný striptíz. Snáď to znesiete.
A samozrejme pridám aj pár ukážok. Nepôjde to celkom chronologicky, ale napokon, prečo by malo? Dnes teda prvá várka:
Ján Balko: Ako chodili cicušky do školy
Prvá knižka, na ktorú si v živote pamätám. Doma sa nám už žiaľ nezachovala, takže obálku vám predstaviť nemôžem.
Knižka, ktorú dostala vo svojom detstve ešte moja mama a predtým, než som sa naučil čítať sám, čítala mi z nej starká. Netušil som ani kto je jej autorom, musel som si ju vygúgliť (a zistil som, že autor Ján Balko bol celkom zaujímavou osobou). Autorom ilustrácií, na ktoré si pamätám veľmi dobre, je Karol Ondrejička. A hoci dnes už viem, že do knižiek sa kresliť nemá, vtedy som to nevedel – takže Cicušky mi poslúžili aj ako omaľovánka.

To sú oni – Skočko, Strčko a Cicka Micka.
Na webe som našiel úryvok hneď z úvodu knižky – snáď nikoho neurazím, keď ho sem skopírujem:
Strčko, Skočko a Cicka Micka
Bol to starý, maľovaný domček na samom konci malej dedinky, posledný zo všetkých, úplne pod lesom. Žila si v ňom jedna milá mačacia rodinka – Mamička Mačička a tri roztopašné mačiatka – Strčko, Skočko a Cicka Micka.
Na podstienke bol opretý drevený rebrík a Mamička mačička naň zavesila papierovú loptičku. „Mňau, mňau“ zavolala na svoje deti a rozhojdala im papierovú loptu. Malým mačiatkam nebolo viac treba. Prestali sa naháňať a opaľovať na slniečku a rozbehli sa k mamičke. Prvý dobehol Strčko. Vyskočil za loptičkou a prednými labkami do nej udieral. Ani Skočko nenechal na seba čakať a snažil sa brata o loptu obrať. Cicka Micka dobehla posledná. Keď zistila, že k loptičke nedoskočí, pustila sa do žalostného mňaukania.
Mňau, mňau, dajte mi tú loptičku,
ak nedáte, zavolám si mamičku.
Mamička vám tú loptičku zoberie
a oboch vás po bundičkách vyderie.
Mňau, mňau, dajte mi tú loptičku,
ak nedáte, zavolám si mamičku.
Kocúrikovia ju však nepočúvali, len sa hrali, zabávali a skákali ani na strunkách.
Keď mamička mačička začula cickino žalostné mňaukanie, prišla sa na svoje detičky pozrieť:
Cicka Micka sa živej myške veľmi potešila, lebo takú hračku ešte nemala. Nakoniec aj prestala plakať.
•
Básničku, ktorou Cicka Micka apeluje na svojich bratov Skočka a Strčka, si aj po tých rokoch dobre pamätám, takže si dovolím opravu: Cicka Micka nemňaukala „mňau, mňau“, ale „mrňau, mrňau“. Aspoň teda vo vydaní, na ktorom som vyrastal.

Pán učiteľ kocúr mi odmalička pripomínal môjho starkého, ktorý bol tiež učiteľom. Ale neviem, či sa o tom niekedy dozvedel.
James Oliver Curwood: Kočovníci severu
Nepamätám sa veru, či som túto knižku čítal aj sám. Ale dobre sa pamätám, ako nám ju čítal náš starostlivý ocko po večeroch pred spaním. Nádherné večery…
Dobrodružný príbeh z kanadskej divočiny, ktorého hlavnými hrdinami sú medvieďa Nýva a šteňa Miki (pre psíčkárov upresnenie: „otcom mu bol mackenzijský pes a matkou kríženec erdela a špica“; mne to na to, aby som si ho vedel predstaviť, nestačí – no našťastie, v knižke sú aj obrázky! ).
Autor James Oliver Curwood sa živil najprv ako žurnalista, neskôr ako spisovateľ (a celkom úspešne, z honorárov si dokonca postavil vlastný zámok). V mladosti bol vášnivým lovcom, s pribúdajúcim vekom postupne konvertoval na ochrancu prírody. Sever USA a Kanadu mal prechodenú krížom-krážom, nejaký čas žil u Eskymákov. Napísal viac knižiek s takouto tematikou, niektorí možno poznáte jeho vlčiaka Kazana, a podľa jeho románu The Grizzly King vznikol takmer o storočie neskôr nádherný francúzsky film L´Ours (u nás premietaný pod názvom Medveď). A tu nemôžem nespomenúť, že v tomto filme o dvoch medveďoch je aj nádherná scéna, v ktorej malý medveď sníva – a tú vytvoril nedávno zosnulý Břetislav Pojar, „otec“ iných dvoch medveďov, tých čo sa stretli „u Kolína“ a povedali si – Pojďte pane, budeme si hrát… Svet je malý, a ten medvedí zvlášť.
Bolo to koncom marca, na oblohe bledol Orlí mesiac, keď čierny medvedík Nýva prvý raz uvidel ozajstný svet. Núzak, jeho matka, bola stará medvedica a ako každý starý tvor trpela reumatizmom a dopriala si výdatný spánok. Ani tejto zimy, keď sa Nýva narodil, nestačilo jej krátke, obvyklé trojmesačné zdriemnutie, ale pospala si štyri mesiace. A tak Nýva, ktorého porodila v hlbokom spánku, mal v deň, keď vyšli z brlohu, nie šesť týždňov, ale vyše dvoch mesiacov.

Kočovníkov severu ilustroval Vladimír Machaj.
•
Poberali sa ďalej. Dve strastné hodiny šiel Miki Nývovi v pätách. Ako mu odpúchalo telo, rástala prázdnota v žalúdku. Hlad sa stával trýzňou. No nedokázal si nájsť ani kúsoček potravy, kým Nýva zrejme na každom kroku objavil niečo pod zuby. Za dve hodiny sa medvedíkov jedálny lístok značne rozrástol. Okrem iného obsahoval pol tucta zelených a čiernych chrobákov, množstvo mäkkého i tvrdého hmyzu, celé mravenisko červených a čiernych mravcov. Z bútľavých kmeňov vyhrabal niekoľko bielych lariev, zlopol hrsť slimákov, mladú žabu a vajce kulíka zemného. A zo zeleninových pokrmov ochutnal korene dvoch camassií a jednej tchorej kapusty. Tu a tam si pritiahol útle topoľové výhonky a odštikoval im konce. Podobne si uhrýzal smrekovú a jedľovú živicu, keď na ňu natrafil, a občas dopĺňal raňajky chumáčom jemnej trávy.
Niektoré z týchto Nývových pochúťok Miki okúsil. Bol by zjedol žabu, ale Nýva ho predišiel. Smreková a jedľová živica sa mu nalepila na zuby a div nezvracal, taká bola horká. Ledva rozoznal slimáka od skalky. Prvý chrobák, ktorého okúsil, bol náhodou takzvaný smradľavý chrobák, páchnúci ako čertovo lajno, a tak už chrobáky nechal na pokoji. Odhryzol aj útly konček zemného výhonku, nebol to však mladý topoľ, ale prilbica, od ktorej mu štvrť hodiny sťahovalo jazyk. Napokon dospel k záveru, že z Nývovho jedálneho lístka sa mu hodí len tráva.

Miki.
Astrid Lindgren(ová): Pippi Dlhá Pančucha
Na okraji malého, malilinkého mestečka sa rozprestieral starý zanedbaný sad. V sade bol starý dom a v dome bývala Pippi Dlhá Pančucha. Mala deväť rokov a bývala tam celkom sama. Nemala ani mamičku, ani otecka, a to bolo vlastne veľmi príjemné, lebo tak jej nikto nemohol povedať, aby si práve v tom najlepšom išla ľahnúť, a nikto ju nenútil piť rybí tuk, keď mala chuť na cukríky.
•
U väčšiny kníh si pamätám len veľmi približne, kedy som ich čítal. U tejto to viem presne – v októbri 1977. Dostal som ju na dvanáste narodeniny (spolu s ďalšou knižkou, ktorú tu tiež spomeniem, ale až niekedy neskôr) a prečítal v priebehu nasledujúcich dvoch či troch dní. Červenovlasé dievčatko, „ktorého mamička je anjelom a otecko černošským kráľom“ snáď netreba nikomu z vás predstavovať – verím, že ak ste aj náhodou knihu nečítali, videli ste aspoň niektorý z filmov.
•
•
K ilustráciám tejto knižky mám taký rozporuplný vzťah – zo začiatku sa mi nepáčili. Bolo to prvýkrát, čo som sa v detskej knižke stretol s ilustráciami tohoto typu – žiadne milé sladké tváričky, vlastne skoro žiadne tváričky. Namiesto nich koláže (ich autorom je Karel Teissig). Postupom času (a môjho veku) sa mi páčiť začali, ale pravdupovediac, doteraz som si neobľúbil všetky. Aj dnes som mal trochu problém z nich vybrať… Ale keďže plánujem byť ešte starší, snáď si ku mne časom nájdu cestu aj tie zvyšné.

Hromho-Karlsson a Blom.
•
Pippi na diváne počúvala, a keď dámy na chvíľu prestali rozprávať, ozvala sa:
•
Potom sa pokúšala naučiť pána Nilssona tancovať charleston, ale jemu sa nechcelo. Uvažovala o tom, že skúsi nacvičiť tanec s koňom, no ako áno, ako nie, vliezla namiesto toho do truhlice na drevo a zavrela nad sebou veko. Hrala sa na sardinky v konzerve a ľutovala, že tu nemá Tommyho a Anniku, lebo aj oni mohli byť sardinkami.
•
- Zvláštne dieťa, – povedal jeden z námorníkov a utrel si slzu z oka, keď sa Pippi stratila v diaľke.
A mne neostáva nič iné, len súhlasiť.
lojzo | 8. 11. 2012 Št 21:59 | História Knižnica | 54 komentárov
Komentáre
Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.
No to sis našel téma! Teď abych se šel hrabat do knihovny. Od Curwooda jsem míval Lovce vlků, ještě předválečné vydání, ale nějak ho nemůžu najít. Buď mi ho přemístil nějaký potomek, nebo jiný kamarád.
Astrid je také pěkná, i když jsi ji připravil o „G“, ale Děti z Bullerbynu se mi líbily víc..
To jsem zvědav, jestli jsi také četl něco od Ransoma.
[1] Ty si tiež všetko všimneš (myslím to G)… už som jej ho vrátil.
Jasné, aj Ransome príde na rad!
Deti z Bullerbynu som minul. Ale ešte snáď mám čas napraviť to.
[2] Na Ransoma se těším. Myslím, že si o něm pěkně pokecáme.
Ransome, sjel jsem všechno, co v knihovně měli, takže bych se možná mohl zapojit do diskuze také
Hezké téma Taky se hlásím do klubu přátel knih A. Ransoma. A od Astrid Lingrenové jsem ještě (možná víc než Pippi a Děti z Bullerbynu) měla ráda detektiva Kalle Blomkvista a jeho kamarády
[3] Tož bych se i přidal.
A co Foglaroffky? Já vyrůstal na Verneovkách…
A na ZŠ jsem jako jeden z mála četl Aškenazyho „Praštěné pohádky“ a líbily se mi.
Jo, a Cicušky potěšily, neboť stále je rok Kocůra.
[7] A ten nasledujúci už nebude?
Tak to musím z tejto témy ešte rýchlo niečo vyMačkať…
Chronologicky by to být mělo, nemůžeš zařadit Mňačka mezi Ladu a Andersena…
[8] Ne. Při vší skromnosti 2013 bude vyhlášen rokem TLUSŤOCHA. Neboť třináctka je mé oblíbené číslo.
[11] No dobre, nezaradím. Približne chronologicky to pôjde.
Děti z Bullerbynu jsem měl taky oblíbené. Později pak Verneovky a Mayovky. A taky Otakara Batličku. Ten byl v určitém období můj nejoblíbenější.
[15] Páni Verne a May neminuli ani mňa, pán Batlička žiaľ áno.
[16] Za minulého režimu nebylo jednoduché sehnat jeho knihy…
[12] Poznám jedného kocúra, ktorý by mohol za svoj považovať aj tento, aj budúci rok.
[15] Batlička, no jasně! Musím o weekendu propátrat knihovnu u našich.
[19] On vyšel i koncem 60. let, ale já ho nemám. Hodně taky bylo po časopisech.
[20] Ano, z té doby mám knihu „Na vlně 57 metrů“. Jako dítě jsem z ní hltal jeho krátké, napínavé a poučné příběhy. Když už se jeho knihy zase mohly prodávat, koupil jsem si „Na vlnách odvahy a dobrodružství“, ale asi mi ji někdo zapomněl vrátit…
[16] A co Troska a E.R.Burroughs (Pán Marsu)? Toho druhého jsem četl v předválečném vydání a tehdy se mi moc líbil, zvláště obrázky. Po roce 1989 vyšel znovu, ale už to není ono, protože je ilustrovaný jinak. Jeden před válkou vydaný díl jsem tuhle viděl v antikvariátu za výkladem, ale bylo mi líto dát pět stovek za vzpomínku na školní léta.
Válí se mi tu bez užitku mírně oškubaný Batlička „Na vlně 57 metrů“ a tři díly salátového, ehm, sešitového vydání „Rychlých šípů“. Moje mládež o tenhle žánr nikterak nejeví zájem. Zato na „Dětech z Bullerbynu“, „Mikešovi“ a „Neználkovi“ si docela pošmákly.
„Kazan“ se tu taky někde motá, i jeho syn „Barí“…
Lojzo, co prosím znamená cicuška? To slyším poprvé… Zřejmě to bude nějaký synonym pro koťátko, ale proč takové podivné slovo?
[24] nie som síce lojzo ale cica je detské slovo pre mačku.Cicuška sa používa aj ako označenie žien,ktoré nemajú nič na práci,iba sa vyfintiť,zabíjať čas nakupovaním v nákupných centrách,loviť tam chlapov so zlatou kreditkou,prípadne,ak už ulovili,tak si udržiavajú štandard v soláriách a fitkách......asi tak
[24] Ako už správne objasnila kopretinka, cicuška = mačička, cica = mačka a ciciatko = mačiatko.
No dobre, to tretie som si vymyslel.
Zrejme to vzniklo z „c-c-c“, ktorým sa na mačky volá. A mimochodom, pes je po detsky havo.
Moje dětství a mládí jsem strávila s Krásou Nesmírnou, Vernem, Londonem, Mayem, Dva roky prázdnin jsem těm klukům upřímně záviděla a tak jsem se zaměřila na Rychlé šípy, které jsem tajně brala staršímu bratrovi, přes vyhlášenou vendetu. Dokonce ještě v šestnácti jsem nutila svoje kamarády získávat bobříky a vydávala jsem k tomu časopis (Dodnes mám schován ten jediný ročník;) ) Později jsem četla Betty Mac Donaldovu a její krásný humor mne tak uchvátil, že patří k mým oblíbencům stále. Batličku bohužel neznám…
Mnohokrát jsem si na svoje „první knížky“ vzpomněla. Ten výběr je hodně důležitý a určitě mnoho rodičů tomu nepřikládá až takový význam. Proč? Moji rodiče mi četli knížku : O neposlušném králíčkovi. Ta byly ta deprimující, co já jsem nocí probrečela, jak já jsem se bála, že si to pamatuju až doteďka.
Tý brďo – 60 lidí, a všichni dneska lovijou bobříka mlčení, nebo co.
[32] Zvlášť o víkendech. A SV absentuje už několik dní…
[30] Neposlušný králíček na mne neudělal žádný dojem, i když se mi taky jaksi ocitl v knihovničce. Zato se přidávám k milovníkům Dětí z Bullerbynu (Nebyly k sehnání, a tak jsem je zvládla přečíst ve škole během jediného vyučování. Nikdo mě nevyhmátl! ) A pak jsem hltala Rychlé šípy, Verneovky a nebohé babičce jsem předčítala Troskovu Válku s nebem. A ona trpělivě poslouchala… A ještě jednu knížku jsem měla moc ráda: Bibi. Napsala ji Karin Michaelisová (doufám, že to nekomolím) a zdědila jsem ji po mamince. Hrdinkou je dánská holčička, která byla po mamince sirotek, s kamarádkou si vyměnila jméno, neustále si něco kreslila a kdykoli ucítila vůni kravského hnoje, utekla za ní z domu a díky volné jízdence na vlak procestovala celé Dánsko. Domů posílala dopisy plné obrázků. Tatínek se s ní dost natrápil…
[26] Lojzo: na mačky sa volá „čiči“, ale my jsme doma volali spíš „Jedeš, potvoro!“
Dodnes vzpomínám, jak jsem četl svoji první kovbojku. Bylo to někdy ve druhé třídě, děj si už nepamatuji, ale hltal jsem ji jedním dechem. Až později mi bylo vysvětleno, že je to kýč. Nevadí mi to dodnes. Někde v hloubi mé knihovny se ještě skrývá pár čísel Rodokapsu, ale kdo baží po hutnější literatuře ze skotáckého prostředí, tomu mohu doporučit knihu „Muž se srdcem kovboje“.
Ještě k tomu Ransomovi: Chtěl jsem případný lojzův článek vylepšit svým obrázkem z jezera Windermere, ale nějak ho nemůžu najít.
Moje dětství jsem povětšinou strávil se slovenským dědečkem /rodiče učitelé měli výchovy harantů dost v pracovní době/ a ten mě při pěkném počasí vodil do přírody pytlačit ryby a klást oka na králíky a při špatném mě učil hrát lízaný mariáš a preferanc.
Na střední škole jsme měli na češtinu přísnou paní profesorku, uznávala jen klasiky. Tak se stalo, že spolužačka při její hodině četla pod lavicí salátové vydání Svatební noc u lesního jezera /název si pamatuji odnes, jinak to bylo zcela mravně nezávadné/. Paní profesorka ji samozřejmě přistihla, knihu zabavila a pravila: Kocmanová, kydáš hnůj na českou literaturu!
Kdyby přišla dnes do knihkupectví, odváželi by ji ve svěrací kazajce.
[45] No, to máš asi pravdu…
Ale na druhej strane, mnohí autori, ktorí boli v tom čase až nemiestne progresívni či bulvárni, sú dnes už klasikmi.
[44] od detstva ste sa učili rozpoznávať správne preferencie
[49] a ešte šiškovú vojnu, tá bola lepšia, pretože sa hrávala v lese
[11] síce neviem, prečo by nemohol, ale ako vidím, Lojzo si dá od teba poradiť
Ilustrátor Kočovníkov severu Vladimír Machaj v piatok vo veku 86 rokov umrel.
Kočovníky severu jsem četla (po večerech v posteli před spaním) a moc se mi knížka líbila.