Ján Balko: Ako chodili cicušky do školy

Prvá knižka, na ktorú si v živote pamätám. Doma sa nám už žiaľ nezachovala, takže obálku vám predstaviť nemôžem.
Knižka, ktorú dostala vo svojom detstve ešte moja mama a predtým, než som sa naučil čítať sám, čítala mi z nej starká. Netušil som ani kto je jej autorom, musel som si ju vygúgliť (a zistil som, že autor Ján Balko bol celkom zaujímavou osobou). Autorom ilustrácií, na ktoré si pamätám veľmi dobre, je Karol Ondrejička. A hoci dnes už viem, že do knižiek sa kresliť nemá, vtedy som to nevedel – takže Cicušky mi poslúžili aj ako omaľovánka. 

To sú oni – Skočko, Strčko a Cicka Micka.

Na webe som našiel úryvok hneď z úvodu knižky – snáď nikoho neurazím, keď ho sem skopírujem:

Strčko, Skočko a Cicka Micka

Bol to starý, maľovaný domček na samom konci malej dedinky, posledný zo všetkých, úplne pod lesom. Žila si v ňom jedna milá mačacia rodinka – Mamička Mačička a tri roztopašné mačiatka – Strčko, Skočko a Cicka Micka.
Na podstienke bol opretý drevený rebrík a Mamička mačička naň zavesila papierovú loptičku. „Mňau, mňau“ zavolala na svoje deti a rozhojdala im papierovú loptu. Malým mačiatkam nebolo viac treba. Prestali sa naháňať a opaľovať na slniečku a rozbehli sa k mamičke. Prvý dobehol Strčko. Vyskočil za loptičkou a prednými labkami do nej udieral. Ani Skočko nenechal na seba čakať a snažil sa brata o loptu obrať. Cicka Micka dobehla posledná. Keď zistila, že k loptičke nedoskočí, pustila sa do žalostného mňaukania.

Mňau, mňau, dajte mi tú loptičku,
ak nedáte, zavolám si mamičku.
Mamička vám tú loptičku zoberie
a oboch vás po bundičkách vyderie.
Mňau, mňau, dajte mi tú loptičku,
ak nedáte, zavolám si mamičku.

Kocúrikovia ju však nepočúvali, len sa hrali, zabávali a skákali ani na strunkách.
Keď mamička mačička začula cickino žalostné mňaukanie, prišla sa na svoje detičky pozrieť:

Básničku, ktorou Cicka Micka apeluje na svojich bratov Skočka a Strčka, si aj po tých rokoch dobre pamätám, takže si dovolím opravu: Cicka Micka nemňaukala „mňau, mňau“, ale „mrňau, mrňau“. Aspoň teda vo vydaní, na ktorom som vyrastal. 

Pán učiteľ kocúr mi odmalička pripomínal môjho starkého, ktorý bol tiež učiteľom. Ale neviem, či sa o tom niekedy dozvedel. 

James Oliver Curwood: Kočovníci severu

Nepamätám sa veru, či som túto knižku čítal aj sám. Ale dobre sa pamätám, ako nám ju čítal náš starostlivý ocko po večeroch pred spaním. Nádherné večery…
Dobrodružný príbeh z kanadskej divočiny, ktorého hlavnými hrdinami sú medvieďa Nýva a šteňa Miki (pre psíčkárov upresnenie: „otcom mu bol mackenzijský pes a matkou kríženec erdela a špica“; mne to na to, aby som si ho vedel predstaviť, nestačí – no našťastie, v knižke sú aj obrázky!  ).

Autor James Oliver Curwood sa živil najprv ako žurnalista, neskôr ako spisovateľ (a celkom úspešne, z honorárov si dokonca postavil vlastný zámok). V mladosti bol vášnivým lovcom, s pribúdajúcim vekom postupne konvertoval na ochrancu prírody. Sever USA a Kanadu mal prechodenú krížom-krážom, nejaký čas žil u Eskymákov. Napísal viac knižiek s takouto tematikou, niektorí možno poznáte jeho vlčiaka Kazana, a podľa jeho románu The Grizzly King vznikol takmer o storočie neskôr nádherný francúzsky film L´Ours (u nás premietaný pod názvom Medveď). A tu nemôžem nespomenúť, že v tomto filme o dvoch medveďoch je aj nádherná scéna, v ktorej malý medveď sníva – a tú vytvoril nedávno zosnulý Břetislav Pojar, „otec“ iných dvoch medveďov, tých čo sa stretli „u Kolína“ a povedali si – Pojďte pane, budeme si hrát… Svet je malý, a ten medvedí zvlášť. 

Bolo to koncom marca, na oblohe bledol Orlí mesiac, keď čierny medvedík Nýva prvý raz uvidel ozajstný svet. Núzak, jeho matka, bola stará medvedica a ako každý starý tvor trpela reumatizmom a dopriala si výdatný spánok. Ani tejto zimy, keď sa Nýva narodil, nestačilo jej krátke, obvyklé trojmesačné zdriemnutie, ale pospala si štyri mesiace. A tak Nýva, ktorého porodila v hlbokom spánku, mal v deň, keď vyšli z brlohu, nie šesť týždňov, ale vyše dvoch mesiacov.

Kočovníkov severu ilustroval Vladimír Machaj.

•

Poberali sa ďalej. Dve strastné hodiny šiel Miki Nývovi v pätách. Ako mu odpúchalo telo, rástala prázdnota v žalúdku. Hlad sa stával trýzňou. No nedokázal si nájsť ani kúsoček potravy, kým Nýva zrejme na každom kroku objavil niečo pod zuby. Za dve hodiny sa medvedíkov jedálny lístok značne rozrástol. Okrem iného obsahoval pol tucta zelených a čiernych chrobákov, množstvo mäkkého i tvrdého hmyzu, celé mravenisko červených a čiernych mravcov. Z bútľavých kmeňov vyhrabal niekoľko bielych lariev, zlopol hrsť slimákov, mladú žabu a vajce kulíka zemného. A zo zeleninových pokrmov ochutnal korene dvoch camassií a jednej tchorej kapusty. Tu a tam si pritiahol útle topoľové výhonky a odštikoval im konce. Podobne si uhrýzal smrekovú a jedľovú živicu, keď na ňu natrafil, a občas dopĺňal raňajky chumáčom jemnej trávy.

Niektoré z týchto Nývových pochúťok Miki okúsil. Bol by zjedol žabu, ale Nýva ho predišiel. Smreková a jedľová živica sa mu nalepila na zuby a div nezvracal, taká bola horká. Ledva rozoznal slimáka od skalky. Prvý chrobák, ktorého okúsil, bol náhodou takzvaný smradľavý chrobák, páchnúci ako čertovo lajno, a tak už chrobáky nechal na pokoji. Odhryzol aj útly konček zemného výhonku, nebol to však mladý topoľ, ale prilbica, od ktorej mu štvrť hodiny sťahovalo jazyk. Napokon dospel k záveru, že z Nývovho jedálneho lístka sa mu hodí len tráva.

Miki.

Astrid Lindgren(ová): Pippi Dlhá Pančucha

Na okraji malého, malilinkého mestečka sa rozprestieral starý zanedbaný sad. V sade bol starý dom a v dome bývala Pippi Dlhá Pančucha. Mala deväť rokov a bývala tam celkom sama. Nemala ani mamičku, ani otecka, a to bolo vlastne veľmi príjemné, lebo tak jej nikto nemohol povedať, aby si práve v tom najlepšom išla ľahnúť, a nikto ju nenútil piť rybí tuk, keď mala chuť na cukríky.

•

U väčšiny kníh si pamätám len veľmi približne, kedy som ich čítal. U tejto to viem presne – v októbri 1977. Dostal som ju na dvanáste narodeniny (spolu s ďalšou knižkou, ktorú tu tiež spomeniem, ale až niekedy neskôr) a prečítal v priebehu nasledujúcich dvoch či troch dní. Červenovlasé dievčatko, „ktorého mamička je anjelom a otecko černošským kráľom“ snáď netreba nikomu z vás predstavovať – verím, že ak ste aj náhodou knihu nečítali, videli ste aspoň niektorý z filmov.

•

•

K ilustráciám tejto knižky mám taký rozporuplný vzťah – zo začiatku sa mi nepáčili. Bolo to prvýkrát, čo som sa v detskej knižke stretol s ilustráciami tohoto typu – žiadne milé sladké tváričky, vlastne skoro žiadne tváričky. Namiesto nich koláže (ich autorom je Karel Teissig). Postupom času (a môjho veku) sa mi páčiť začali, ale pravdupovediac, doteraz som si neobľúbil všetky. Aj dnes som mal trochu problém z nich vybrať… Ale keďže plánujem byť ešte starší, snáď si ku mne časom nájdu cestu aj tie zvyšné.

Hromho-Karlsson a Blom.

•

•

Potom sa pokúšala naučiť pána Nilssona tancovať charleston, ale jemu sa nechcelo. Uvažovala o tom, že skúsi nacvičiť tanec s koňom, no ako áno, ako nie, vliezla namiesto toho do truhlice na drevo a zavrela nad sebou veko. Hrala sa na sardinky v konzerve a ľutovala, že tu nemá Tommyho a Anniku, lebo aj oni mohli byť sardinkami.

•

- Zvláštne dieťa, – povedal jeden z námorníkov a utrel si slzu z oka, keď sa Pippi stratila v diaľke.

A mne neostáva nič iné, len súhlasiť.