Joseph Heller: Niečo sa stalo

nieco-sa-staloJoseph Heller nenapísal veľa kníh, jeho celoživotné dielo zahŕňa sedem románov, jednu divadelnú hru, dve knihy spomienok a asi dve desiatky poviedok. Jeho najznámejším dielom je nepochybne hneď to prvé – Hlava 22. Z jeho siedmich románov som prečítal prvých päť, dobré sú všetky.
Niečo sa stalo je v poradí druhý, vyšiel v roku 1974, a pri jeho čítaní si človek uvedomuje, ako veľmi sa náš dnešný život podobá na vtedajšiu Ameriku. Napríklad bývanie vyššej strednej triedy:

Celá naša rodina – finančne sme na tom veľmi dobre – teraz býva (…) vo veľkolepom jednoposchodovom drevenom koloniálnom dome s bielymi okenicami vo vyberanej vilovej štvrti v Connecticute, kúsok od hadiacej sa pitoresknej asfaltovej cesty zvanej Hrášková ulica – a ja to miesto nenávidím. Sú tam všade naokolo vysadené ružové kríčky, cínie a chryzantémy, a aj tie nenávidím. Na mojom pozemku na čistinke a v dolinke rastú sykomory a gaštany. Mám elektrický posilovací prístroj so šestnástimi programami, ktorý vôbec nepoužívam. Okolo domu sa rozprestiera pokrovec z trávnika a kvety rozkvitajú presne vtedy, keď rozkvitať majú. (Jar v našom kraji vonia insekticídami a konským hnojom.) Neďaleko nás bývajú rodiny, ktoré chovajú kone ako domácich miláčikov, a tie takisto nenávidím, tie rodiny, aj kone. (Je to prvotriedna vilová štvrť v Connecticute, doparoma, nie nejaký Divoký západ, a tí chumaji si tu držia kone.) Nenávidím svojho suseda a on nenávidí mňa.

(Projektoval som pár domov v takýchto štvrtiach, a mám dojem, že hoci flóra sa líši, posledná veta platí presne. A možno ani nebude náhoda, že ten časový sklz je 40 rokov, čo je zhodou okolností doba, ktorú tu zúril socializmus. ;-) )

Román je napísaný v „ja-forme“, ako úvahy hlavného hrdinu – chlapa v strednom veku, s dospievajúcou dcérou a mladším synom, s manželkou v domácnosti (ako sa na prosperujúcu Ameriku začiatku sedemdesiatych rokov patrí), zamestnaného v nešpecifikovanej obchodnej firme.

V podniku, kde pracujem, je päť ľudí, ktorých sa bojím. Každý z týchto piatich ľudí sa bojí zhruba štyroch ľudí, čo je spolu dvadsať, a každý z týchto dvadsiatich ľudí sa bojí šiestich ľudí, čo je spolu sto dvadsať ľudí, ktorých sa bojí aspoň jeden človek. Každý z týchto stodvadsiatich ľudí sa bojí ostatných stodevätnástich, a všetkých týchto stoštyridsaťpäť sa bojí dvanástich navrchu, ktorí pomohli založiť a vybudovať podnik, a ten im teraz patrí a oni ho riadia.
(…)
Pretože s týmito dvanástimi mužmi navrchu neprichádzam často do styku, v skutočnosti sa ich nebojím. Ale väčšina ľudí v našom podniku, ktorých sa bojím, sa ich bojí.

Každé dva týždne dostávame strojom vystavené šeky na tvrdom papieri, s úhľadnými pravouhlými dierkami a oficiálnou výstrahou, vytlačenou drobnými čiernymi verzálkami, že šeky neslobodno skrúcať, trhať, poškodzovať, prečiarkovať, spínať spínacím strojčekom ani inak znehodnocovať. (Možno ich iba preplatiť.) Keby nie tej poznámky, nikdy by mi nezišlo na um robiť so šekom čokoľvek iné ako deponovať ho. Ale teraz o tom príležitostne uvažujem. Čo by sa stalo, namosúrene uvažujem zhruba každé dva týždne, (…) keby som ho zroloval, poskladal, roztrhal, počmáral, zopol a znehodnotil? (Je to môj šek, nie?) Čo by sa stalo, keby som z vlastnej vôle, pokojne, zo zlomyseľnosti a očividne úmyselne neposlúchol?
Viem, čo by sa stalo: nič. Nič by sa nestalo. A to vedomie ma deprimuje. Dievča na prízemí, ktoré som nikdy nevidel by sa jednoducho dotklo niekoľkých gombíkov na oceľovej prístrojovej doske, ktorá by znovu dala veci do poriadku, a vyzeralo by to, akoby som vôbec nebol neposlúchol. Môj akt vzbury by pohltili, ako oceán pohltí dážď a nezostane po ňom nijaká stopa. Ani hladina by sa nerozvlnila.

Rebelantské úvahy prepadávajú hrdinu častejšie – a netýkajú sa len výplatných šekov ;-) :

Keby som bol chudobný, iste by som chcel násilím zvrhnúť vládu. Som však veľmi rád, že sa všetci chudobní neusilujú vládu zvrhnúť, lebo ja nie som chudobný. (…) Keby som bol černoch, a navyše chudobný, rešpektoval by som asi iba jediný zákon, totiž ten, že riskujem, že ma chytia. Keďže je to tak, som rád, že černosi rešpektujú zákony (aspoň väčšina z nich), lebo negrov sa bojím a odsťahoval som sa od nich. Bojím sa policajtov. Ale som rád, že sú, a bol by som ešte radšej, keby ich bolo viac.
(Policajtov nemám rád.)
(Iba vtedy, keď sú nablízku, aby ma chránili.)

Dakedy ma mučia hrozivé úvahy, že CIA, FBI alebo daňový úrad ma už roky tajne sleduje a agenti každú chvíľu vojdú a zatknú ma, ak pre nič iné, tak preto, že tajne sympatizujem s liberálmi a že zvyčajne volím demokratov.
Mám pocit, že niekto za mojím chrbtom čoskoro o mne zistí niečo, čo bude znamenať môj koniec, hoci netuším, čo by to mohlo byť.

Svojou prácou a situáciou v podniku nie je práve nadšený, úspešne sa však správa tak, že jeho kariéra je na vzostupe (parafrázujúc Jaroslava Haška – na miernom vzostupe v medziach zákona ;-) ):

Prídeme sem, pracujeme, naobedujeme sa a ideme domov. Trúsime sa dnu a von, vymieňame si partnerov a obskakujeme okolo šéfov, aby nás potľapkali po pleci, a uberáme sa domov, a to všetko večne koldokola, kým napokon všetci naposledy nevydýchneme. Naozaj, spytujem sa sám kedy-tedy, toto je všetko, čo je mi súdené? Je to naozaj maximum, čo môžem vyťažiť z tých neveľa rokov, ktoré mi ešte zostávajú zo života?
A, prirodzene, si vždy odpoviem… Áno!

Jakživ nik nevedel povedať, čo White v podniku robí, iba kto to je, že má peniaze, účastiny a že je vzdialená rodina s jedným či dvoma zakladateľmi podniku a riaditeľmi. A ja sa mu musím pchať do zadku. A aj sa mu pchám.


„Ja som tu pán, nie ty. Nechcem, aby pre mňa pracovali pohvizdovači. Chcem tu mať ožranov, vredárov, takých, čo ich trápi migréna a vysoký krvný tlak. Chcem tu ľudí, čo sa boja. Som šéf a mám mať, čo mi patrí. Vieš, čo od ľudí žiadam?“
„Dobrú prácu.“
„Žiadam spastickú kolitídu a nervové vyčerpanie. (…)“

Horšie to vyzerá doma – s manželkou…

Čo sa to s nami stalo? Niečo sa celkom iste stalo. Kedysi som bol mládenec a ona dievča, a obaja sme boli celkom noví. Teraz sme muž a žena a nič už nie je nové; všetko je staré. Myslím, že kedysi dávno sme sa mali radi. Myslím, že nám spolu bolo dobre; aspoň teraz sa mi to zdá, hoci sme sa vždy pre čosi naťahovali. Ja som z nej chcel stiahnuť šaty a ona sa vždy usilovala nedať si ich.

Kedysi nám bývalo spolu lepšie ako teraz; už neverím, že nám ešte niekedy bude tak dobre.

Žena nemá čo robiť. (…) Nezostáva jej nič iné iba pridať sa voľky-nevoľky k tým novým bojovníčkam za oslobodenie žien (aj keď ju všetky tie vulgárne diskusie o orgazme, masturbácii a lesbizme uvádzajú do rozpakov).
(…)
„Prečo by ste mali,“ uvažuje skľúčene, „mať všetky výhody?“
„Prichodím ti,“ odpovedám pokojne, „ako človek, ktorý má všetky výhody?“
„Máš zamestnanie.“
„Nájdi si ho aj ty.“
Pokrúti hlavou a tíško sa zachechce. „Nechcem pracovať.“

Chce, aby som jej povedal, že ju ľúbim. Nejde to. Nejde to preto, lebo to odo mňa chce. (…) Kedysi ma nútila, aby som to povedal. Inteligentnej ľudskej bytosti je hlúpe a trápne také niečo hovoriť – najmä ak je to pravda. Má to dajaký význam iba vtedy, keď človek klame. (…) Už sa ma to nespytuje. (…) Ale myslí na to. Vidím tú otázku ani sochu zo slov. Loví, naznačuje. Uhýbam. Alebo je možno presvedčená, že ju už neľúbim, a bojí sa, že keď sa spýta:
„Ľúbiš ma?“
možno odpoviem:
„Nie.“
A potom by sme s tým museli niečo urobiť. (A nevedeli by sme čo.)

…dcérou…

Moja dcéra, ktorej minulo pätnásť, je osamelá a nevrlá. (…) Má veľmi peknú tváričku, ale neverí tomu. (Trpí tým, čomu sa tuším vraví komplex menejcennosti.) A žena ani ja proti tomu nič nezmôžeme. Uvedomujem si, že neodpovedám vždy na všetky jej otázky a poznámky tak, ako sa patrí. Keď mi povie, že by chcela umrieť, odpoviem, že sa to stane skôr či neskôr. Keď mi povie, že život je prázdny a jednotvárny a že podľa nej nemá nijaký zmysel, odvetím jej, že to každý z času na čas cíti, najmä v jej veku, a že má pravdepodobne pravdu. (…) Keď sa ma spýta, či som niekedy v mladosti pomýšľal na samovraždu, odpoviem, že áno. A keď mi prišla po prvý raz povedať, že nie je šťastná, poznamenal som, že ani ja nie som a že nik nemôže rátať so šťastím. Teraz už vie mnohé z mojich sardonických odpovedí zniesť, napodobňuje moje slová, prv ako ich vyslovím. Niekedy ma to dráždi, inokedy zabáva – neviem, prečo nereagujem rovnako. Pravdepodobne robím chybu, keď sa s ňou zhováram ako s dospelou, kým ona odo mňa vlastne chce, aby som sa s ňou zhováral ako s dieťaťom.

„Nechcem, aby si bol obchodným cestujúcim,“ skríkne dcéra nečakane rozrušená, skoro so slzami v očiach. „Nechcem, aby si musel chodiť po svete za rodičmi iných detí a prosíkať, aby od teba niečo kúpili!“

…i synom:

„Niekedy,“ priznal sa ľútostivo, s jemným (možno prefíkaným) úsmevom, „sa mi sníva, že som niekde celkom sám a neviem, kam ísť. A rozplačem sa. Keď sa zobudím, mám mokré oči. Niekedy,“ pokračoval pokorne, „ani nespím, a predsa sa mi to sníva.“

Smutné čítanie – o to viac, že mnohé úvahy či stavy poznám až príliš dôverne. ;-) (Chvalabohu, nie všetky – napríklad mentálne zaostalé dieťa sa nám našťastie nenarodilo.)

V rodine, v ktorej žijem, sú štyria ľudia, ktorých sa bojím. Traja z tých štyroch sa boja mňa a každý z tých troch sa bojí ďalších dvoch. Iba jeden člen rodiny sa nebojí nikoho, a ten je idiot.

Infekčná meningitída je infekčný zápal mozgovej pleny. Meningitída sa často vyskytuje vo vojenských zariadeniach. Civili dostávajú encefalitídu, čo je zápal mozgového tkaniva a často sa zamieňa so spavou chorobou. Ľudia spia, spia, až sa prespia k paralýze. Je to jeden z úspešných spôsobov, ako vyliečiť nespavosť. (…)
Meningitída zabíja. Aj guľky do hlavy. Martin Luther King jednu dostal; niekoľko mesiacov po jeho smrti prestalo naše bdelé FBI odpočúvať jeho telefón (a začalo odpočúvať môj).

Čítal som túto knižku po prvýkrát pred tridsiatimi rokmi – a mám z nej z tej doby vypísaných pár citátov. Veľmi zaujímavé bolo pre mňa porovnať ich s tými, čo som si vypísal teraz – evidentne je moja skúsenosť dnes už úplne iná, takže zatiaľčo vtedy dávno ma zaujali hlavne krátkych vtipné bonmoty či paradoxné vety, dnes… veď napokon vidíte čo. ;-)
Tak teda na záver pár kratších citátov (z prvého čítania pred 30 rokmi i z druhého pred pár dňami):

Sny sú neľútostné; prepadávajú vás v spánku.

Konečne viem, čím chcem byť, až vyrastiem.
Keď vyrastiem, chcem byť malým chlapčekom.

Možno som nie naozaj vždy až taký zlý, ako si o sebe myslím. Mám radosť, keď ma chvália, hocikto, aj deti alebo manželka. Cítim sa dôležitý; rastiem. Nik nie je ustavične dobrý. Každý je dobrý len dakedy.

Nechcem zomrieť. Dúfam, že prežijem všetkých, dokonca aj svoju deti, ženu a Skalisté hory. Myslím, že ich neprežijem. V srdci mám chlopne; v aute mám ventily; ak firma General Motors nie je schopná vyrobiť ventily, ktoré zaručene vydržia dlhšie ako rok, akú má potom šancu slepá príroda?

Nedele sú vražedné.
Voľný čas ľudí deptá.

Keby sa len človek mohol zbaviť bezo zvyšku svojich nenávistí, vyvrhnúť ich, ako morský rak vyvrhne spermie pri samičke a odšuchce sa do opálovej tmy sám a zbavený bremena. Skúšal som to. Vrátili sa.

To bol chlap, ten Franklin Delano Roosevelt, môj posledný prezident, na ktorého som sa vládal pozerať (tí ostatní neboli moji) (…).
„Jedna tretina národa,“ povedal, „býva v nevyhovujúcich podmienkach, je zle šatená a podvýživená.“
Keďže medzitým nastal vedecko-technický pokrok a zaviedli sa humánne sociálne a politické reformy, iste to už bude vyše polovice národa.


Ktosi mi povedal, že dnes sú pornofilmy oveľa lepšie. Pornografia a zbrojársky priemysel sú dve oblasti, v ktorých sme zaznamenali pokrok. Všetko ostatné upadá. Svet ide dolu vodou.

Ako vravím, smutné čítanie. Na druhej strane, keďže mi tento hrdina bol taký blízky, niektoré pasáže ma naplnili nefalšovanou radosťou – to vtedy, keď som s úľavou mohol konštatovať, že až tak zle na tom ešte nie som. 8-)

Aby sme ale nekončili príliš pesimisticky, na záver jedna dobrá správa:

Vravia, že som absolútne normálny – čo je najpoľutovaniahodnejšia vec, akú mi kto kedy povedal! Časom a liečbou sa tento stav môže napraviť.

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

Oby | 31. 3. 2014 Po 17:19 |   [1]

To je super! Díky, lojzo, nečetla jsem, seženu si, počtu si. Teď na to budu mít chvíli čas. ;-)

reagovať

Jago | 31. 3. 2014 Po 19:34 |   [2]

Skutečně poněkud skličující, ale velice zajímavé čtení. Pěkně jsi to, lojzo, sesadil.
Zajímavé je, co všechno u nás také dříve nevyšlo. Ve středu, k Mezinárodnímu dni knihy, sem dám jednu zajímavou ukázku z knížky, která vyšla v roce 1971.

reagovať

kety | 31. 3. 2014 Po 20:44 |   [3]

Četla jsem tu knížku asi tak ve stejném čase, jako Ty, lojzo. A alespoň kostru z ní si pamatuju pořád, byla působivá. Asi je načase, abych ji poté, cos mě inspiroval, přečetla znovu… ;-) Ale neradila bych ji číst člověku trpícímu depresemi. Ve skutečnosti nejsou věci tak zlé, jak je líčí hrdina. Aspoň já tomu věřím.

reagovať

quick | 31. 3. 2014 Po 20:49 |   [4]

Označení „skličující“, jak píše Jago, se mně zdá velice výstižné.Knížka se nám později ztratila /tak, jak se knížky záhadně ztrácejí/, nijak jsem po ní nepátrala a netoužila číst ji znovu. Nevím, jak bych se na ni dívala teď.

reagovať

SV | 31. 3. 2014 Po 20:52 |   [5]

zaujímavé, dík. zaradím do ddp ;-)
btw, susedov, máme, chvalabohu, fajn.

reagovať

lojzo | 31. 3. 2014 Po 21:03 |   [6]

[5] To je tým, že nebývaš vo vyberanej vilovej štvrti. ;-)

reagovať

Tlusťjochweb | 31. 3. 2014 Po 21:14 |   [7]

I „Gold za všechny peníze“ není špatný, ledažebyoffšem…

reagovať

lojzo | 31. 3. 2014 Po 21:42 |   [8]

[7] Áno, a aj ten je v poradí. ;-)

reagovať

Wicky | 31. 3. 2014 Po 21:55 |   [9]

Pěkný a zajímavý počtení. :-)
Se mi líbí:

Konečne viem, čím chcem byť, až vyrastiem.
Keď vyrastiem, chcem byť malým chlapčekom.

reagovať

SV | 1. 4. 2014 Ut 14:30 |   [10]

[9] áno, to je pekné ;-)

reagovať

SV | 1. 4. 2014 Ut 14:31 |   [11]

[6] bývala som. ale možno nebola dost vyberavá ;-)

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Románský kostel Santa Maria della Pieve

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod