Houston, máme problém
– ozvalo sa 13. apríla 1970, teda presne pred štyridsiatimi štyrmi rokmi, z vesmíru. A vzhľadom na to, že tieto slová zazneli z kozmickej lode Apollo 13, vzdialenej od Zeme 320 000 kilometrov, pre troch mužov na palube (veliteľ Jim Lovell, pilot veliteľského modulu Jack Swigert a pilot lunárneho modulu Fred Haise) to bol problém nezanedbateľný.

Emblém Apolla 13. Foto: © NASA
V rôznych vedomostných testoch o kozmonautike sa pomerne často vyskytuje otázka, kto z kozmonautov tú slávnu vetu („Houston, we´ve had a problem“) povedal – či veliteľ Lovell alebo Jack Swigert. Správna odpoveď je – obaja. Ako prvý Swigert, po reakcii z riadiaceho strediska („Tu Houston, zopakujte prosím.“) to opakuje Lovell.

Štart Apolla 13. Foto: © NASA
Apollo 13 štartovalo 11. apríla a v tej dramatickej chvíli má za sebou takmer 56 hodín letu. Chvíľu predtým posádka ukončila televízny prenos (ktorý vlastne ani nebol televíznym prenosom – verejnosti už lety na Mesiac zovšedneli a žiadna televízia ho nevysielala – to ale kozmonauti nevedeli) z lunárneho modulu a Lovell s Haisem preliezli do veliteľskej kabíny. „Vtom sme začuli ranu. Keď sa zatvára poklop, vždy sa ozve rana, ale tentokrát som ju začul skôr než Fred poklop zabuchol“ – spomína Lovell. „Zacítil som, ako sa stena modulu zachvela a v slúchadlách mi zajačal poplašný signál. Takmer zároveň na mňa kričal Jack, že sa rozsvietilo varovné svetlo“ – dopĺňa Haise.

Oficiálny portrét posádky. Zľava Lovell, Swigert, Haise. Foto: © NASA
Posádka sa snaží zistiť, čo sa vlastne stalo. Prístroje ukazujú, že bol prerušený jeden z dvoch hlavných rozvodov elektrického prúdu a nefunguje jedna z troch palivových batérií, ktoré vyrábajú z kyslíku a vodíku elektrický prúd a vodu. A čo je horšie, zdá sa, akoby jedna z dvoch kyslíkových nádrží úplne prestala existovať.
To už je kozmonautom jasné, že na Mesiaci nepristanú. Tri minúty nato ale prestáva dodávať prúd aj druhá batéria a navyše Lovell zisťuje, že kyslík uniká aj z druhej nádrže. A to už vyzerá na poriadny problém.

„Houston, máme problém.“ V riadiacom stredisku letu je rušno. Foto: © NASA
V riadiacom stredisku v Houstone, kde sú približne dve hodiny pred polnocou, najprv neberú tú reťaz nepríjemných správ z kozmickej lode až tak celkom vážne. Ich telemetria ukazuje, že hodnoty sa dostávajú do normálu – a keď čísla nesúhlasia, prečo veriť tým zlým? Keď však prístroje potvrdia únik kyslíku, začína horúčkovitá činnosť – podľa havarijných predpisov krok po kroku inštruujú kozmonautov, ktoré systémy kozmickej lode majú vypínať, aby sa ušetrilo čo najviac energie. Riaditeľ letu Gene Kranz telefonuje domov zástupcovi riaditeľa strediska Chrisovi Kraftovi a keďže ho nechá manželkou vytiahnuť spod sprchy, Kraft hneď chápe, že situácia je vážna, polomokrý sadá do auta a uháňa do roboty.
Čo sa vlastne stalo? To ešte nikto nevie. V prvých chvíľach kozmonauti predpokladajú, že loď zasiahol meteoroid. Potom sa ukáže, že po skrate vybuchla kyslíková nádrž (príčiny sú na dlhšie vysvetľovanie, kto má záujem, doporučujem odkaz na wikipédiu na konci článku). V tom čase sa už médiá letu venujú – pričom šancu na úspešný návrat kozmonautov odhadujú na 10%.
V riadiacom stredisku si ale možnosť neúspechu tvrdohlavo nepripúšťajú. Po zhodnotení situácie sa zodpovední zhodnú na tom, že jedinou šancou je presunúť kozmonautov z veliteľskej sekcie do lunárneho modulu a použiť ho ako „záchranný čln“. Päťdesiatosem hodín a štyridsať minút po štarte je už posádka v lunárnom module, veliteľská sekcia je „mŕtva“ a v Houstone počítajú, ako dlho vydrží zásoba vody a kyslíka. Výsledky ukazujú, že 38 hodín – čo je dosť málo, vzhľadom na fakt, že na návrat potrebuje Apollo minimálne 70 hodín. Po dôkladnom prehodnotení situácie („Ani som netušil, čo všetko sa dá vypnúť“ – konštatuje neskôr jeden z technikov) a vyskúšaní v simulátore sa našťastie ukáže, že pri maximálnom šetrení energiou vystačí voda (ktorá slúži nielen pre posádku, ale hlavne na chladenie elektroniky) dostatočne dlho.
Zdá sa teda, že šanca na prežitie je. Je ale treba vyriešiť niekoľko vážnych problémov – ako prvá prichádza na rad korekcia dráhy. Aby sa kozmická loď vôbec dostala na návratovú dráhu, a teda domov, je potrebné párkrát zapáliť na určitý čas motor. Nikto však nevie, či hlavný motor lode nie je poškodený – ak áno, môže jeho spustenie spôsobiť výbuch a bude po všetkom. Takže korekciu dráhy musia zvládnuť len motorom lunárneho modulu.

Mesiac, na ktorom mali pristáť, videli kozmonauti Apolla 13 len z paluby lunárneho modulu. Foto: © NASA
Ďaľším problémom je oxid uhličitý, ktorý kozmonauti vydychujú. Za normálnych okolností je vydýchaný vzduch čistený pomocou filtrov s hydroxidom lítnym, systém v lunárnom module je však dimenzovaný len pre niekoľkohodinový pobyt dvoch kozmonautov. Teraz tam boli traja a mali tam stráviť niekoľko dní. Technologicky rovnaký systém síce mala aj veliteľská kabína, filtre z nej sa však v lunárnom module použiť nedali – vzhľadom na to, že každý z týchto strojov bol dielom iného výrobcu, mali úplne iný tvar a veľkosť. Krásne je táto situácia zobrazená vo filme Apollo 13: Gene Kranz príde do miestnosti plnej chlapov s plnou náručou kadečoho, zhodí to všetko na stôl, vytiahne dva kusy čohosi a vraví: „Potrebujeme, aby TOTO pasovalo do TOHTO. Máme k dispozícii TOTO.“ A chlapi sa pustia do práce a o pár hodín už kozmonautom diktujú postup, ako s pomocou obalu z letového plánu, hadíc od skafandra, lepiacej pásky a ponožiek vyrobiť potrebný adaptér.

Výroba provizórneho adaptéra. Foto: © NASA

A je to! Foto: © NASA
V lunárnom module, nazvanom Aquarius (Vodnár), nakoniec kozmonauti strávili štyri dni v ozaj núdzových podmienkach – potme a bez kúrenia, v priestore s veľkosťou telefónnej búdky. A samozrejme v neustálom strese. Ale podarilo sa – obleteli Mesiac a šťastne sa dostali až k Zemi. Ešte stále to však nebol koniec problémom – jednak museli oživiť systémy veliteľskej sekcie, potrebné pre pristátie (pričom ako vieme, kabína bola bez prúdu, takže bolo potrebné jej batérie aspoň trochu nabiť prúdom z lunárneho modulu) a druhak nikto nevedel, či výbuch nepoškodil tepelný štít alebo padákový systém.
Pred pristátím sa kozmická loď ako obvykle rozdeľuje. Posádka prechádza do veliteľskej sekcie (ktorú úspešne oživuje) a zvyšné, už nepotrebné časti – teda servisný a lunárny modul – odhadzuje; obidve zhoria v atmosfére. Až vtedy sa ukazuje, aký veľký rozsah poškodenia výbuch spôsobil – celá jedna strana servisného modulu je preč. Vyzerá to, že rozhodnutie nepoužiť na korekciu dráhy hlavný motor bolo správne, výbuch ho zrejme poškodil.

„Zbohom, Vodnár. A ďakujeme!“ Foto: © NASA

Apollo 13 pred štartom… Foto: © NASA

…a jeho servisný modul po výbuchu. Foto: © NASA
Nakoniec všetko dopadlo dobre – tepelný štít i padáky fungovali. Posádka síce prechladla (a Haise dostal aj zápal močových ciest) a každý z kozmonautov poriadne schudol (Haise tri a pol, Swigert päť a pol a Lovell dokonca sedem kilogramov), ale inak bol ich návrat priam učebnicový – Apollo 13 pristálo 17. apríla len pár kilometrov od lietadlovej lode Iwo Jima, ktorá naň čakala. Bolo to paradoxne jedno z najpresnejších pristání v dovtedajšej histórii kozmonautiky.

Apollo 13 úspešne pristáva. Foto: © NASA

Víťazné gestá a oslavné cigary v riadiacom stredisku. Foto: © NASA

Apollo 13, v pozadí lietadlová loď Iwo Jima. Foto: © NASA

Zúbožená posádka na palube Iwo Jimy. Foto: © NASA

S prezidentom Nixonom. Foto: © NASA
•
lojzo | 13. 4. 2014 Ne 14:49 | História Kozmonautika | 28 komentárov
Komentáre
Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.
Líbí se mně emblém Apolla. To, že mají kosmonauti i oficiální fotografie, jsem netušila.
Co se týká „problému“, zdá se, že jsme si tu větu víceméně přivlastnili. Aspoň podle častosti užívání.
[2] Áno, myslím, že „Houston, máme problém“ a „Malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo“ sú nepochybne dva najznámejšie „kozmické“ výroky.
[6] pokojne buď úprimný nepáčia sa ti kozmonauti zobrazení ako slncové koníky?
[7] Když s tebou je to těžké. Ty jak vidíš jakéhokoliv koně (snad s výjimkou koně našíř či nadél), tak nejsi k udržení.
[9] som sa na chvilku hlboko zamyslela, akéže je to plemeno, ten našír a nadél
[10] Gymnastické. Skáče se přes ně a muži na něm různě kmitají, dotýkajíce se ho pouze rukama.
[7] Bylo by zajímavé srovnat ostatní. Tady jsem našla jen emblém jedničky.
Jistě by se daly vyhledat, ale taková docela malá galerie od Lojza by byla – řekněme – přehlednější.
[13] já je mám nafocený, ale asi ne všecky… bych se musela podívat.
[14] A představ si, kdyby ti mezi emblémy začali poletovat motýli…
[15] Tak ti tam nepoletovali, ale visela mezi nimi rachejtle. ;)
Stejně by mě zajímalo, kdo a kdy vymyslel ta slova „Je to malý krok…“, aby to byl výrok myšlenkově bohatý a bez problémů vešel do historie. To se nedá vymyslet na fleku, třeba se na to sešla nějaká komise.
[13] „taková docela malá galerie“ To je skvelý nápad! A aj Wicky sa ho už chytila a poslala mi krásne fotky priamo z Mysu.
Galéria kozmických emblémov bude, sľubujem! (termín neupresňujem zámerne, aby som nemal pocit, že nestíham )
Safra! To som si ale oddychol. Cely cas som dumal, ktory let to bol, co zhoreli. Nepamätam si to, presne si nepamätam vlastne nic. Napinavo popisane a happy end!
Embleny su dost hrozne, ako vsetko „vytvarne“ v tejto oblasti. (Ämerika lässt grüssen.)
Embleny su dost hrozne, ako vsetko „vytvarne“ v tejto oblasti. Moje řeč.
Ameriku budeme pozdravovat, až tam někdo pojede (já to nebudu).
[22] Jedenkrat bolo uz jedenkrat moc. (Este mozno tak s plnou penazenkou alebo sluzobne, ale inac…!)
[18] „Stejně by mě zajímalo, kdo a kdy vymyslel ta slova „Je to malý krok…““
O tom sa špekuluje už takmer 45 rokov. Armstrong sám vždy tvrdil, že o prvých slovách na Mesiaci začal rozmýšľať až potom, čo sa ho kolegovia začali pýtať, čo sa „tam“ chystá povedať – a že tá skvelá veta ho napadla až po pristání lunárneho modulu. Ktovie…
Pred letom Apolla 12 robila novinárka Oriana Fallaci(ová) rozhovor s jeho veliteľom Pete Conradom – a tvrdila mu, že je presvedčená, že Armstrong tú vetu „dostal príkazom“. Conrad jej oponoval a aby dokázal, že kozmonauti žiadne prehlásenia predpísané nemajú, stavil sa s ňou, že pri svojom výstupe na Mesiac povie čo chce. A aj povedal – „Pre Neila to bol možno malý krok, ale pre mňa poriadne veľký“ (Conrad bol z astronautov programu Apollo najmenší, meral 167 cm).
K 45. výročiu letu Apolla 13 vznikla pekná LEGO-séria – figúrky kozmonautov (aj keď teda na astronautov Apolla sú príliš vlasaté, v tých časoch nosili vojenské zostrihy ) i Gene Kranza.
[26] A jsou v nadživotní velikosti – tedy alespoň vedle klasických lego panáčků. Inu, velikáni doby…