V rôznych vedomostných testoch o kozmonautike sa pomerne často vyskytuje otázka, kto z kozmonautov tú slávnu vetu („Houston, we´ve had a problem“) povedal – či veliteľ Lovell alebo Jack Swigert. Správna odpoveď je – obaja. Ako prvý Swigert, po reakcii z riadiaceho strediska („Tu Houston, zopakujte prosím.“) to opakuje Lovell.

Štart Apolla 13. Foto: © NASA

Apollo 13 štartovalo 11. apríla a v tej dramatickej chvíli má za sebou takmer 56 hodín letu. Chvíľu predtým posádka ukončila televízny prenos (ktorý vlastne ani nebol televíznym prenosom – verejnosti už lety na Mesiac zovšedneli a žiadna televízia ho nevysielala – to ale kozmonauti nevedeli) z lunárneho modulu a Lovell s Haisem preliezli do veliteľskej kabíny. „Vtom sme začuli ranu. Keď sa zatvára poklop, vždy sa ozve rana, ale tentokrát som ju začul skôr než Fred poklop zabuchol“ – spomína Lovell. „Zacítil som, ako sa stena modulu zachvela a v slúchadlách mi zajačal poplašný signál. Takmer zároveň na mňa kričal Jack, že sa rozsvietilo varovné svetlo“ – dopĺňa Haise.

Oficiálny portrét posádky. Zľava Lovell, Swigert, Haise. Foto: © NASA

Posádka sa snaží zistiť, čo sa vlastne stalo. Prístroje ukazujú, že bol prerušený jeden z dvoch hlavných rozvodov elektrického prúdu a nefunguje jedna z troch palivových batérií, ktoré vyrábajú z kyslíku a vodíku elektrický prúd a vodu. A čo je horšie, zdá sa, akoby jedna z dvoch kyslíkových nádrží úplne prestala existovať.

To už je kozmonautom jasné, že na Mesiaci nepristanú. Tri minúty nato ale prestáva dodávať prúd aj druhá batéria a navyše Lovell zisťuje, že kyslík uniká aj z druhej nádrže. A to už vyzerá na poriadny problém.

„Houston, máme problém.“ V riadiacom stredisku letu je rušno. Foto: © NASA

V riadiacom stredisku v Houstone, kde sú približne dve hodiny pred polnocou, najprv neberú tú reťaz nepríjemných správ z kozmickej lode až tak celkom vážne. Ich telemetria ukazuje, že hodnoty sa dostávajú do normálu – a keď čísla nesúhlasia, prečo veriť tým zlým? Keď však prístroje potvrdia únik kyslíku, začína horúčkovitá činnosť – podľa havarijných predpisov krok po kroku inštruujú kozmonautov, ktoré systémy kozmickej lode majú vypínať, aby sa ušetrilo čo najviac energie. Riaditeľ letu Gene Kranz telefonuje domov zástupcovi riaditeľa strediska Chrisovi Kraftovi a keďže ho nechá manželkou vytiahnuť spod sprchy, Kraft hneď chápe, že situácia je vážna, polomokrý sadá do auta a uháňa do roboty.

Čo sa vlastne stalo? To ešte nikto nevie. V prvých chvíľach kozmonauti predpokladajú, že loď zasiahol meteoroid. Potom sa ukáže, že po skrate vybuchla kyslíková nádrž (príčiny sú na dlhšie vysvetľovanie, kto má záujem, doporučujem odkaz na wikipédiu na konci článku). V tom čase sa už médiá letu venujú – pričom šancu na úspešný návrat kozmonautov odhadujú na 10%.

V riadiacom stredisku si ale možnosť neúspechu tvrdohlavo nepripúšťajú. Po zhodnotení situácie sa zodpovední zhodnú na tom, že jedinou šancou je presunúť kozmonautov z veliteľskej sekcie do lunárneho modulu a použiť ho ako „záchranný čln“. Päťdesiatosem hodín a štyridsať minút po štarte je už posádka v lunárnom module, veliteľská sekcia je „mŕtva“ a v Houstone počítajú, ako dlho vydrží zásoba vody a kyslíka. Výsledky ukazujú, že 38 hodín – čo je dosť málo, vzhľadom na fakt, že na návrat potrebuje Apollo minimálne 70 hodín. Po dôkladnom prehodnotení situácie („Ani som netušil, čo všetko sa dá vypnúť“ – konštatuje neskôr jeden z technikov) a vyskúšaní v simulátore sa našťastie ukáže, že pri maximálnom šetrení energiou vystačí voda (ktorá slúži nielen pre posádku, ale hlavne na chladenie elektroniky) dostatočne dlho.

Zdá sa teda, že šanca na prežitie je. Je ale treba vyriešiť niekoľko vážnych problémov – ako prvá prichádza na rad korekcia dráhy. Aby sa kozmická loď vôbec dostala na návratovú dráhu, a teda domov, je potrebné párkrát zapáliť na určitý čas motor. Nikto však nevie, či hlavný motor lode nie je poškodený – ak áno, môže jeho spustenie spôsobiť výbuch a bude po všetkom. Takže korekciu dráhy musia zvládnuť len motorom lunárneho modulu.

Mesiac, na ktorom mali pristáť, videli kozmonauti Apolla 13 len z paluby lunárneho modulu. Foto: © NASA

Ďaľším problémom je oxid uhličitý, ktorý kozmonauti vydychujú. Za normálnych okolností je vydýchaný vzduch čistený pomocou filtrov s hydroxidom lítnym, systém v lunárnom module je však dimenzovaný len pre niekoľkohodinový pobyt dvoch kozmonautov. Teraz tam boli traja a mali tam stráviť niekoľko dní. Technologicky rovnaký systém síce mala aj veliteľská kabína, filtre z nej sa však v lunárnom module použiť nedali – vzhľadom na to, že každý z týchto strojov bol dielom iného výrobcu, mali úplne iný tvar a veľkosť. Krásne je táto situácia zobrazená vo filme Apollo 13: Gene Kranz príde do miestnosti plnej chlapov s plnou náručou kadečoho, zhodí to všetko na stôl, vytiahne dva kusy čohosi a vraví: „Potrebujeme, aby TOTO pasovalo do TOHTO. Máme k dispozícii TOTO.“ A chlapi sa pustia do práce a o pár hodín už kozmonautom diktujú postup, ako s pomocou obalu z letového plánu, hadíc od skafandra, lepiacej pásky a ponožiek vyrobiť potrebný adaptér.

Výroba provizórneho adaptéra. Foto: © NASA

A je to! Foto: © NASA

V lunárnom module, nazvanom Aquarius (Vodnár), nakoniec kozmonauti strávili štyri dni v ozaj núdzových podmienkach – potme a bez kúrenia, v priestore s veľkosťou telefónnej búdky. A samozrejme v neustálom strese. Ale podarilo sa – obleteli Mesiac a šťastne sa dostali až k Zemi. Ešte stále to však nebol koniec problémom – jednak museli oživiť systémy veliteľskej sekcie, potrebné pre pristátie (pričom ako vieme, kabína bola bez prúdu, takže bolo potrebné jej batérie aspoň trochu nabiť prúdom z lunárneho modulu) a druhak nikto nevedel, či výbuch nepoškodil tepelný štít alebo padákový systém.

Pred pristátím sa kozmická loď ako obvykle rozdeľuje. Posádka prechádza do veliteľskej sekcie (ktorú úspešne oživuje) a zvyšné, už nepotrebné časti – teda servisný a lunárny modul – odhadzuje; obidve zhoria v atmosfére. Až vtedy sa ukazuje, aký veľký rozsah poškodenia výbuch spôsobil – celá jedna strana servisného modulu je preč. Vyzerá to, že rozhodnutie nepoužiť na korekciu dráhy hlavný motor bolo správne, výbuch ho zrejme poškodil.

„Zbohom, Vodnár. A ďakujeme!“ Foto: © NASA

Apollo 13 pred štartom… Foto: © NASA

…a jeho servisný modul po výbuchu. Foto: © NASA

Nakoniec všetko dopadlo dobre – tepelný štít i padáky fungovali. Posádka síce prechladla (a Haise dostal aj zápal močových ciest) a každý z kozmonautov poriadne schudol (Haise tri a pol, Swigert päť a pol a Lovell dokonca sedem kilogramov), ale inak bol ich návrat priam učebnicový – Apollo 13 pristálo 17. apríla len pár kilometrov od lietadlovej lode Iwo Jima, ktorá naň čakala. Bolo to paradoxne jedno z najpresnejších pristání v dovtedajšej histórii kozmonautiky.

Apollo 13 úspešne pristáva. Foto: © NASA

Víťazné gestá a oslavné cigary v riadiacom stredisku. Foto: © NASA

Apollo 13, v pozadí lietadlová loď Iwo Jima. Foto: © NASA

Zúbožená posádka na palube Iwo Jimy. Foto: © NASA

S prezidentom Nixonom. Foto: © NASA

•