Na mieste dnešného/dnešnej (ako je to správne, keď v nemčine je kostol rodu ženského? ) Frauenkirche stál kostol už v polovici 12. storočia. Bol niekoľkokrát prestavaný a rozšírený, začiatkom 18. storočia už ale bol nielen primalý, ale aj v zlom technickom stave – a keď v roku 1722 musela byť časť jeho priestorov z bezpečnostných dôvodov uzavretá, povedali si drážďanskí evanjelici, že je načase postaviť si nový. Projektom bol poverený architekt George Bähr a v roku 1726 bol položený základný kameň (vzhľadom na to, že saský vládca August Silný práve nedávno konvertoval za katolíka a evanjelický kostol z politických dôvodov financovať nemienil, museli Drážďančania zorganizovať verejnú zbierku, takže to chvíľu trvalo).

Priestoru na námestíčku veľa nebolo, takže aby sa tam tie božiehoslovachtivé masy pomestili, zvolil Bähr koncepciu chrámu na relatívne malom pôdoryse, zato však s veľkou výškou (a niekoľkými poschodiami galérií vo vnútri). Okrem Bähra ovplyvnil vzhľad kostola výrazne aj stavebný dozor Johann Christoph Knöffel – on je autorom nápadu nerobiť kupolu polguľovú, ale oválne prevýšenú, taktiež si presadil pridanie štyroch nárožných vežičiek a výrazne očesal Bährov dekoratívny návrh fasády v štýle talianskeho baroka, lebo tento štýl považoval za už nemoderný (paradoxne, neďaleko stojaci katolícky Hofkirche bol neskôr – v rokoch 1739–54 – postavený práve v štýle talianskeho vrcholného baroka). Bähr si zase presadil zmenu pôvodne navrhnutej drevenej kupoly na kamennú (jej dokončenia sa ale nedožil).

Veže Frauenkirche.

Pohľad na Frauenkirche spoza Labe, vľavo Odšťavovač citrónov, známy nám už z druhej časti drážďanských potuliek.

V roku 1734 bol (ešte nedokončený) kostol vysvätený a začal slúžiť pre bohoslužby. V marci 1738 George Bähr umiera na tuberkulózu a stavbu prevzali jeho splupracovníci Johann Gottfried Fehre a Johann Georg Schmidt (Schmidt, ktorý sa v archívoch vyskytuje aj ako Schmied a Schmid, bol aj jeho bratrancom), ktorí v roku 1743 kostol dokončili.

Frauenkirche v plnej kráse.

V septembri 1760, keď počas sedemročnej vojny pruský kráľ Friedrich Veľký zničil delostreleckou paľbou tretinu mesta, kostol pruskému delostrelectvu odolal („Ten hlupák tam stále stojí“ – povedal vraj na adresu Frauenkirche znechutený Friedrich). Počas napoleonských vojen, keď pronapoleonské Saské kráľovstvo po „bitke národov“ pri Lipsku v novembri 1813 kapitulovalo, obsadili mesto prusko-ruské vojská a kostol nešetrili – kostolné lavice spálili a priestory chrámu slúžili ako lazaret a stajne (zaujímavá kombinácia ). Neskôr bol Frauenkirche niekoľkokrát reštaurovaný a opravovaný, naposledy počas druhej svetovej vojny – v rokoch 1938–42.

Noc hrôzy z 13. na 14. februára 1945, kedy bolo centrum Drážďan takmer úplne zničené anglo-americkým náletom, kupodivu Frauenkirche „prežil“ – hoci požiarom značne poškodený, ostal stáť. Ale keď požiar skončil a rozpálené kamene chladli, predpoludním 15. februára, sa kostol zrútil.

Po skončení vojny boli už v roku 1945 z trosiek vyhrabané niektoré historicky cenné časti stavby, a už vo Veľkom pláne výstavby Drážďan z roku 1946 bola plánovaná obnova, či skôr znovuvýstavba kostola. Po vzniku NDR tieto snahy ale pomaly utíchli a v roku 1966 prijala východonemecká Štátna rada uznesenie, že ruiny Frauenkirche budú zachované ako vojnový pamätník.

Ruiny Frauenkirche, v pozadí opäť Zitronenpresse (sken diapozitívu, letné ráno v júli 1982).

Po páde komunistickej vlády sa snahy o výstavbu kostola znovu oživili – už v roku 1989 vznikla občianska iniciatíva, vedená svetoznámym východonemeckým trubkárom Ludwigom Güttlerom, ktorá vo februári 1990 vydala výzvu „Volanie z Drážďan“ (Ruf aus Dresden; formuloval ju farár a kunsthistorik Karl-Ludwig Hoch), v ktorej vyzýva na celosvetovú finančnú zbierku na znovuvýstavbu Frauenkirche – a zrejme aj vďaka dobrému načasovaniu, keď vpodstate celý svet sledoval, čo sa v Nemecku deje a bude diať, neostalo toto volanie bez ohlasu. Finančné príspevky pribúdali z celého sveta (asi najznámejším darcom je americký biológ nemeckého pôvodu Günter Blobel, ktorý na výstavbu Frauenkirche a drážďanskej synagógy venoval takmer v plnej výške svoju Nobelovu cenu) a nakoniec sa vyzbierala úctyhodná suma (nepodarilo sa mi dopátrať k jej konkrétnej výške, ale našiel som údaj, že väčšinu z celkových nákladov 180 miliónov eur uhradili súkromní darcovia).

Google Earth zobrazuje stav v roku 2003. Frauenkirche je ten svetlý štvorec, vľavo dolu sú prístrešky s roztriedenými kameňmi z ruín. Budova vpravo dolu (s autami na nádvorí) je prístavba k objektu policajného prezídia z čias NDR, dnes už nejestvuje a na jej mieste stoja kópie barokových meštianskych domov (takisto ako na zelenej ploche vpravo od kostola).

V januári 1993 začal archeologický prieskum a rozoberanie trosiek, v máji 1994 samotná rekonštrukcia. Pri znovuvýstavbe, ktorá trvala desať rokov, bola použitá asi tretina kameňov pôvodného chrámu (niektoré zdroje uvádzajú 44%), zvyšok je nový. V máji 2003 bol dokončený vonkajší plášť kupoly, potom prišiel na rad interiér kostola a 22. júna 2004 bola za prítomnosti 60.000 divákov na vrchol veže slávnostne osadená tridsaťtonová hlavica s krížom. Nanovo postavený Frauenkirche bol vysvätený v predvečer sviatku pamiatky reformácie 30. októbra 2005.

Dnes pokračuje výstavba nových barákov v okolí kostola – niekoľko blokov domov je už postavených v zásade podľa ich pôvodného vzhľadu.

Červená oceľová päťka pripomína piate výročie dokončenia stavby.

Čelná fasáda. Tmavé kamene sú pôvodné, svetlé nové.

Interiér s niekoľkými poschodiami galérií,…

…zaklenutý vnútornou kupolou.

Usporiadanie kostola v schématickom reze. Ústredný priestor chrámu končí vnútornou kupolou vo výške približne 37 metrov, ale to nie je všetko – nad ním je ďalšia, dvojplášťová kupola a nad tým všetkým ešte laterna s vyhliadkovou plošinou.

Barokový oltár. Podľa návrhu George Bähra ho vytvoril sochár Johann Christian Feige. Bombardovanie i zrútenie kostola vydržal vďaka organu nad ním, ktorý sa pri požiari roztopil a tekutý cín oltár zakonzervoval, takže dnes je z 80% pôvodný (zvyšok dokomponoval Vinzenz Wanitschke podľa fotografií). Organ je nový (vznikla kvôli nemu búrlivá debata, lebo ten pôvodný bol dielom majstrovského staviteľa organov Gottfrieda Silbermanna; nadácia pre novú výstavbu Frauenkirche sa ale rozhodla pre organ novšieho typu, ktorý umožňuje interpretovať aj diela postbarokových autorov – a niektorí darcovia vďaka tomu žiadali vrátiť svoje peňažné dary).

Pohľad do horného priestoru s priehľadom dolu do chrámu.

Rampa medzi vnútorným a vonkajším plášťom kupoly slúžila pri výstavbe ako cesta pre somáre, ktoré po nej ťahali kamene na stavbu vonkajšieho plášťa (takže vpodstate plnila funkciu, akú dnes majú žeriavové dráhy ). Dnes po nej chodia turisti.

Výhľad z plošiny vo výške 67 metrov. Vľavo rezidenčný zámok, vpravo od neho veža katedrály, medzi nimi Semperoper (bližšie o nich v drážďanských potulkách 1 a 2).

Nová výstavba (vľavo, kde vidíte pustú stavebnú jamu, stála spomínaná policajná prístavba). Z takej výšky vyzerajú domy v bezprostrednom okolí ako modely.

Z barákov v popredí je paradoxne najstarší dederónsky Kulturhaus vpravo.

Pôsobivá kópia barokového arkiera na jednej z novostavieb.

Frauenkirche od Labe (na porovnanie – približne rovnaký pohľad pred päťdesiatimi rokmi sa tu už objavil).

Na záver hlavné zdroje (nielen pre tento článok, aj pre všetky časti drážďanských potuliek):