Dnešný oslávenec: Ronald Reagan

Americký herec a politik, 40. prezident USA (v rokoch 1981–1989). Nositeľ viacerých „otrepaných“ prívlastkov – nezmieriteľný antikomunista, „Veľký komunikátor“, „Víťaz studenej vojny“, „Muž, ktorý porazil komunizmus“. Jeden z mála politikov, ktorých si vážim.
Ronald Wilson Reagan, narodený 6. februára 1911 v Tampico (Illinois, USA), zomrel 2004 v Los Angeles (Kalifornia, USA).

0206-ronald-reagan-01

Ronald Reagan (Zdroj)

Pochádzal z rodiny írsko-amerického katolíka a škótsko-anglicko-kanadskej protestantky, študoval ekonómiu a sociológiu na cirkevnej škole Eureka College (viac než štúdiu sa ale venoval americkému futbalu). Po získaní titulu bakalára pracoval najprv ako rozhlasový komentátor baseballových zápasov, potom sa vďaka svojej atletickej postave, príjemnému hlasu a pohybovej kultúre uchytil v Hollywoode ako herec (začínal v béčkových filmoch, objavil sa ale aj v niekoľkých áčkových – má aj svoju hviezdu na hollywoodskom Chodníku slávy).

Už počas svojej hereckej kariéry sa začal venovať politike, angažoval sa v hereckých odboroch a napokon sa stal ich predsedom. Už v tomto období je zreteľný jeho antikomunizmus („Oškrabte hollywoodskeho komunistu – zvlášť niektorého „intelektuála“ – a nájdete človeka postihnutého nejakou neurózou. Títo ľudia by sa možno inak dali na nejaké falošné náboženstvo, aby si uľavili od svojich osobných problémov. Túto úlohu pre nich plní komunizmus. Umožňuje im zhadzovať svoje zlyhania na niečo iného než na vlastnú neschopnosť.“ –1951), McCarthyho honbu na čarodejnice ale nevítal („McCarthy používal brokovnicu tam, kde mal použiť pušku. Prišiel s brokovnicou a pálil hlava-nehlava po všetkých, dôverčivých ľavičiaroch i zarytých komunistoch bez rozdielu.“)

0206-ronald-reagan-02

Ronald Reagan (Zdroj)

Počas druhej svetovej vojny podporoval ekonomické opatrenia prezidenta Roosevelta (napokon, jeho otec bol v čase krízy v 30-tych rokoch zamestnaný len vďaka pracovnému programu Rooseveltovho „New Dealu“), odsudzoval ale ich existenciu po skončení krízy („Franklin D. Roosevelt varoval, že sociálne programy môžu zničiť pracovnú etiku ako narkotiká a sám zrušil dočasné sociálne programy, ktoré mali krajine pomôcť počas hospodárskej krízy. Napriek tomu boli tieto programy po Rooseveltovej smrti obnovené.“). Hoci bol dlhodobo registrovaným členom Demokratickej strany, postupne sa politicky zbližoval s republikánmi („Neopustil som Demokratickú stranu, strana opustila mňa.“), až sa v roku 1966 stal republikánskym kandidátom na guvernéra Kalifornie, ekonomicky najsilnejšieho štátu USA.

Aj na medzinárodnú situáciu mal už vtedy jasný názor – „O mier sa dnes bojuje v pruhu krajín, strategicky umiestnených od Baltického po Čierne more. Rozlohou to nie sú veľké krajiny, ale žije v nich niekoľko miliónov ľudí, ktorí milujú slobodu, ľudí ako my, ktorí zdieľajú našu kultúru a ktorí poslali milióny svojich synov s dcér, aby sa stali súčasťou našich Spojených štátov. Niektoré z týchto krajín sú označované za satelitné. Ale presnejšie povedané, sú to európske podmanené národy.“ (1950). O „studenej vojne“ hovorí: „Vojna, v ktorej sa nachádzame, môže mať len jeden koniec. Neunikneme jej… a vojny končia buď víťazstvom alebo porážkou.“ (1959)

Za guvernéra Kalifornie, v tom čase šiestej najsilnejšej ekonomiky sveta, bol prekvapujúco zvolený a počas ôsmich rokov v tejto funkcii preukázal svoju schopnosť viesť štát a neustupovať zo svojej koncepcie aj za cenu nepopulárnych opatrení (hneď na začiatku svojho guvernérstva zvýšil dane, aby dosiahol vyrovnaný rozpočet, neskôr napríklad povolal jednotky národnej gardy na potlačenie študentských demonštrácií). Ani vo funkcii guvernéra sa však neprestáva intenzívne zaujímať o zahraničnú politiku, pri každej možnej príležitosti zdôrazňuje potrebu slobody a nebezpečenstvo komunizmu (“V celých dejinách môžeme nájsť len hŕstku prípadov, ak vôbec nejaké, kedy vojnu zahájil národ. Vojna je doménou vlády – a teda čím je vláda autokratickejšia a centralizovanejšia, čím je totalitnejšia, čím viac vláda riadi a kontroluje vôľu ľudí – tým je väčšie je nebezpečenstvo vojny.“ – 1967)

Po dvoch úspešných volebných obdobiach sa rozhodol tretíkrát nekandidovať a zamieriť vyššie – od roku 1974 sa uchádzal o republikánsku nomináciu na prezidenta. Kritizoval predovšetkým zahraničnú politiku svojho súpera, prezidenta Forda („Rusi nám znovu a znovu opakujú, že ich cieľom je vnútiť ich neschopný a smiešny systém celému svetu. My investujeme do zbrojenia, aby sme im v tom zabránili, ale aký môže byť konečný výsledok? Buď pochopia klamlivosť svojej cesty a vzdajú sa svojho cieľa, alebo sa ich systém zrúti, alebo – a na to chráň pánboh ani nepomýšľajme – budeme musieť tie zbrane raz použiť. Možno existuje nejaké iné riešenie – prestaňme s nimi obchodovať. Nechajme ich systém padnúť, ale medzitým nakupujme od našich farmárov obilie my sami, aby sme mali poruke niečo, čím nakŕmime sovietsky ľud, keď bude konečne slobodný.“), napokon ale nomináciu nezískal (dostal 1070 hlasov, jeho protikandidát, prezident Gerald Ford, 1187). „Naozaj som chcel získať nomináciu a vyhrať prezidentské voľby, pretože som sa tešil na jednanie s Brežnevom o zmluve SALT. Už dávno žiadny americký prezident pred Sovietmi neobstál. Zdá sa, že vždy, keď sa dostaneme k jednaniu, povedia nám Sovieti, čoho všetkého sa budeme musieť vzdať, aby sme s nimi vychádzali, a my zabudneme, kde sme. Chcel som sa stať prezidentom Spojených štátov, aby som si mohol sadnúť s Brežnevom. Chcel som ho nechať, aby vybral, aký veľký má byť stôl, a vypočuť si, ako mne, americkému prezidentovi, rozpráva, čoho všetkého sa budeme musieť vzdať. Chcel som ho počúvať hoci dvadsať minút a potom som hodlal vstať od stola, prejsť na druhú stranu, nakloniť sa k nemu a pošepkať mu do ucha: „Net“. Už dávno od žiadneho amerického prezidenta nepočuli „net“.

Prezidentom sa stal kandidát Demokratickej strany Jimmy Carter, ktorého politiku uzmierovania s Rusmi Reagan často kritizoval („Stále usilujeme o priateľstvo s vládcami v Kremli a predávame im našu techniku a naše obilie. Dokonca im ešte požičiavame peniaze, aby si toho mohli kúpiť viac.“ – 1978)

Hoci sa zdalo, že Reaganova politická kariéra je prakticky skončená (mal už 68 rokov), 13. novembra 1979 ohlasuje svoju kandidatúru na prezidenta. V prejave povedal: „Nesúhlasím s tým, že náš národ sa musí zmieriť s nevyhnutným úpadkom a odovzdať svoje hrdé postavenie do rúk iným. Nie som ochotný prizerať sa, ako táto krajina nedokáže splniť svoje povinnosti voči sebe samej a voči ostatným slobodným národom sveta. (…) Žiadne ďalšie Vietnamy nebudú. Bez ohľadu na následky – nech už by to bola ropa z Arábie či veľvyslanec v Pekingu – už sa nestane, aby Spojené štáty opustili svojich priateľov.“ V tom čase začala Carterova popularita klesať – v Iráne držali islamskí revolucionári ako rukojemníkov 52 amerických občanov, sovietske vojská obsadzovali Afganistan – Carter sa prosto javil ako „slabý“ a nerozhodný prezident. Nebolo teda ani veľmi prekvapujúce, že Ronald Reagan vo voľbách zvíťazil a stal sa štyridsiatym (a dovtedy najstarším) prezidentom USA.

Ronald Reagan bol okolím často považovaný za neveľmi inteligentného. Nemyslím si, že by to bola pravda. Nie vo všetkom s ním súhlasím, napríklad jeho bigotné náboženské presvedčenie mi je cudzie, ale imponuje mi jeho oddanosť ideálom, cieľavedomosť a nekompromisnosť. Nedá sa mu uprieť, že jednoznačne rozlišoval dobro a zlo – a že robil všetko preto, aby to, čo považoval za dobro, zvíťazilo. Od začiatku svojho pôsobenia v úrade prezidenta sa riadil dvoma zásadami – posilniť postavenie USA vo svete a v ničom neustupovať Rusom. „Moja predstava o americkej politike voči Sovietskemu zväzu je jednoduchá, a niekto by povedal, že zjednodušujúca. Je takáto: My vyhráme a oni prehrajú.“ (1980)

0206-ronald-reagan-05

Mapa sveta podľa Reagana – satirická mapa sveta, veľmi dobre parodujúca Reaganov zjednodušujúci pohľad na svet (kliknite pre zväčšenie) (Zdroj)

Na námietky členov vlády, že „pri dvojcifernej inflácii a dvojcifernej nezamestnanosti nemôžete všetky peniaze vydať na zbrojenie, musíte ich dať na sociálne programy“, odpovedá: „Pozrite sa, ja som prezident Spojených štátov a vrchný veliteľ ozbrojených síl; mojou najdôležitejšou zodpovednosťou je bezpečnosť Spojených štátov. Ak nebudeme v bezpečí, nebudeme žiadne sociálne programy potrebovať.“

Dva mesiace po nástupe do funkcie prezidenta, 30. marca 1981, je naňho spáchaný atentát (prežil vraj kvôli svojej skvelej fyzickej kondícii). Keď sa z neho vystrábi, je presvedčený, že Boh ho zachránil, lebo má preňho nejaké poslanie – a čo iné by to mohlo byť, ako porážka komunizmu, proti ktorému bojuje už takmer štyridsať rokov?

Je rozhodnutý Sovietsky zväz „uzbrojiť“, verí, že nové „preteky v zbrojení“ americká ekonomika znesie, ale sovietska nevydrží. Okrem toho podporuje akékoľvek prejavy nespokojnosti občanov východného bloku. („Sovietsky zväz buduje najmohutnejší vojenský aparát, aký svet kedy videl, a aby to mohol robiť, odopiera svojim ľuďom všetky druhy spotrebného tovaru. Môžeme získať nečakaného spojenca, ak občan Ivan začne byť dosť nespokojný, aby sa začal ozývať.) Schvaľuje veľké sumy pre vysielače Hlasu Ameriky a Rádia Sloboda / Slobodná Európa, ktoré sprostredkujú americké názory v štátoch sovietskeho bloku. Pri výročí krvavého potlačenia protikomunistickej revolúcie v Maďarsku sa pýta: Môže niekto pravdivo povedať, či bolo skutočne v našom záujme stáť bokom so založenými rukami, keď v Maďarsku zhasínalo svetlo?“ V roku 1981 prichádza so „Strategickou obrannou iniciatívou“ – obranným družicovým systémom, ktorý má sovietskym raketám zabrániť ohroziť Ameriku – a v júni 1982 podniká na jej podporu prvé „európske turné“, pri ktorom navštívi aj rozdelený Berlín. Na novinársku otázku „čo si myslíte o múre?“ odpovedá – „Je rovnako hnusný ako tá myšlienka za ním.“

V marci 1983 vzbudzuje Reagan pozornosť, keď označuje Sovietsky zväz za „ríšu zla“. Ale medzitým, v novembri 1982, umiera sovietsky vládca Leonid Brežnev a nový generálny tajomník Jurij Andropov si uvedomuje, že jeho krajina nemá ďaleko ku kolapsu. Kým však stihne presadiť plánované zmeny, umiera aj on a do čela ZSSR sa dostáva „brežnevovec“ Černenko. Ten tam tiež nevydrží dlho a v marci 1985 sovietske politbyro volí do svojho čela Michaila Gorbačova (historici sa viac-menej zhodujú na tom, že jeho voľba bola výsledkom vnútorných domácich tlakov a neústupčivého postoja Reaganovej administratívy) a ten Reaganovi pri prvej možnej príležitosti navrhuje schôdzku na najvyššej úrovni (o tú sa Reagan snažil od svojho nástupu do úradu prezidenta, ale Brežnev už nebol schopný reálne rokovať, a politbyro si to uvedomovalo).

0206-ronald-reagan-04

Starý lev a mladý tiger. (Zdroj)

Po prvýkrát sa obaja štátnici (novinármi poeticky nazývaní „starý lev a mladý tiger“) stretávajú v máji 1985 v Ženeve. Keď sa po úvodných formalitách a uvoľnenom žartovaní usadili v pohodlných kreslách, začal Reagan tvrdými slovami: „Dovoľte, aby som vám povedal, pán generálny tajomník, prečo z vás máme strach a prečo vaším systémom opovrhujeme.“ Na tejto schôdzke Reagan zaviedol tradíciu rozhovorov medzi štyrmi očami (len za prítomnosti tlmočníkov) a pri prvom z nich Gorbačovovi povedal: „Naozaj dúfam, že už kvôli našim deťom nájdeme spôsob, ako zabrániť tým strašným a zrýchľujúcim sa pretekom v zbrojení… pretože ak by sme ho nenašli, Amerika v nich neprehrá, to vás uisťujem.“

Druhé stretnutie Reagana s Gorbačovom sa uskutočnilo v októbri 1986 v islandskom Reykjavíku, nič konkrétne ale neprinieslo. V júni 1987 Reagan po tretíkrát navštevuje Berlín a v prejave pred Brandenburskou bránou hovorí o slobode, o nutnosti zmeny za „železnou oponou“ a vyzýva: „Pán Gorbačov, ak hľadáte mier, ak hľadáte prosperitu pre Sovietsky zväz a východnú Európu, ak hľadáte liberalizáciu, príďte sem, k tejto bráne! Pán Gorbačov, otvorte túto bránu! Pán Gorbačov, zbúrajte ten múr!“

0206-ronald-reagan-03

„Pán Gorbačov, zbúrajte ten múr!“ (Zdroj)

Tretíkrát sa starý lev a mladý tiger stretli v decembri 1987 vo Washingtone. Tu sa už objavil jasné výsledky – podpísali zmluvu o likvidácii celej jednej triedy jadrových zbraní – rakiet stredného doletu (t.j. s doletom 500 – 5000 km, kam patrili hlavne sovietske rakety SS-20, americké Pershing 2 a riadené rakety, známe pod trochu mätúcim názvom „strely s plochou dráhou letu“). Štvrté stretnutie Gorbačova s Reaganom sa uskutočnilo v máji 1988 v Moskve. Tam, pri prechádzke po Červenom námestí, odpovedal Reagan na novinársku otázku, či ešte stále považuje Sovietsky zväz za ríšu zla, jednoduchým „nie“ a úsmevom. Ako víťaz studenej vojny si to mohol dovoliť.

Po skončení prezidentského mandátu v januári 1989 sa Reagan z Washingtonu vrátil najprv na svoj ranč v Kalifornii, neskôr sa presťahoval do nového domu v Bel-air. V novembri 1994 oznámil verejnosti, že trpí Alzheimerovou chorobou – „Zahájil som cestu, ktorá ma dovedie až k súmraku môjho života. Ale viem, že Ameriku čakajú len jasné časy. Ďakujem vám, priatelia. Boh vám žehnaj.“

Na verejnosti už nikdy nevystúpil. Legenda hovorí, že v čase, keď už kvôli chorobe nespoznával ľudí okolo seba a nepamätal si, že bol prezidentom, mu niekto ďakoval za jeho celoživotný boj proti komunizmu a on odpovedal: „Nemáte za čo ďakovať. Bojovať proti komunizmu je moje povolanie.“
Zomrel ako 93-ročný v júni 2004 na zápal pľúc. Jeho manželka Nancy neskôr povedala, že nebyť Alzheimerovej choroby, mohol kľudne žiť sto rokov. Dnes by mal už 102.

Na záver ešte jeden z jeho obľúbených bonmotov: „Hovorí sa, že tvrdá práca ešte nikoho nezabila, Ale prečo zbytočne riskovať?“

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

SV | 6. 2. 2013 St 8:33 |   [1]

„Jeden z mála politikov, ktorých si vážim.“ najcennejší prívlastok ;-)

reagovať

SV | 6. 2. 2013 St 8:36 |   [2]

„Veľký komunikátor“ tak to sem celkom právom patrí ;-)

reagovať

SV | 6. 2. 2013 St 8:37 |   [3]

…a ešte aj celkom esteticky vyzeral ;-)

reagovať

Ďuri | 6. 2. 2013 St 9:11 |   [4]

Že na tej „Reaganovej“ mape nie je nakreslené Československo ešte predýcham, ale že ani Očová, tak to je zarážajúce!

reagovať

TlusŤjochweb | 6. 2. 2013 St 9:11 |   [5]

Krásné vzpomínat.
Kolik jenom jsem na něj znal vtipů…

reagovať

lojzo | 6. 2. 2013 St 9:20 |   [6]

Ďuri [4] Asi to bolo tým, že (ako hovorí starý vtip) Československo bolo v tom čase jedným z najnezávislejších štátov sveta – nič od neho nezáviselo.

reagovať

kety | 7. 2. 2013 Št 20:06 |   [7]

Kromě jiného obdivuhodně osobně statečný člověk…

reagovať

lojzo | 26. 3. 2013 Ut 9:41 |   [8]

Zaujímavý článok od Karla Pacnera o Reaganovej SDI (strategickej obrannej iniciatíve), známej pod populárnym názvom „hviezdne vojny“, vyšiel nedávno v iDnes.

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Obrázek č. 11

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod