Marcus Tullius Cicero (Zdroj)

Narodil sa v rodine vidieckeho aristokrata asi 100 kilometrov južne od Ríma, ale napriek svojmu nerímskemu pôvodu sa vďaka svojej vzdelanosti a ctižiadostivosti (jeho heslom sa stalo krédo, ktoré Homér pripísal Achilovi – „Byť vždy najlepším a vo všetkom predčiť ostatných“) v Ríme presadil. Už v mladosti si naplánoval politickú kariéru a podriadil jej všetko svoje konanie (napríklad na dva roky vstúpil do armády, lebo predpokladal, že s vojenskými skúsenosťami sa ľahšie dostane k štátnemu úradu).

Najprv sa stal známym ako právnik, a hneď svojím prvým veľkým prípadom (v ktorom úspešne obhájil klienta, obvineného z otcovraždy, a následne z tej vraždy obvinil štátneho žalobcu) si znepriatelil vtedajšieho vládcu Ríma, diktátora Lucia Cornelia Sullu (pod pojmom diktátor chápali Rimania niečo iné ako my teraz, bola to mimoriadna funkcia, obsadzovaná Senátom na obmedzený čas v dobe ohrozenia republiky) a radšej odišiel z Ríma do Grécka. Tam sa štyri roky venoval gréckej filozofii (mnohé z gréckych filozofických diel poznáme dnes len vďaka nemu) a zdokonaľoval sa v rečníckom umení.

Do Ríma sa vrátil až po Sullovej smrti, potom sa už naplno vrhol do politiky a jeho kariéra bola rýchla – v roku 75 sa ako tridsaťjedenročný stal kvestorom Sicílie, kde sa stal takým obľúbeným, že zástupcovia provincie ho neskôr požiadali, aby inicioval súdny proces proti prétorovi Gaiovi Verrovi, ktorý zneužíval svoje právomoci. Cicero ho z toho aj usvedčil a to ho vynieslo do pozície najuznávanejšieho právnika Ríma. V roku 69 sa stáva kurulským edilom (čo bol úradník, ktorý rozhodoval obchodné spory), v roku 66 prétorom (vysoký štátny úradník, vpodstate s právomocami sudcu) a ako štyridsaťtriročný dosahuje na úplný vrchol moci – pre rok 63 sa stáva konzulom (v období rímskej republiky najvyšší štátny úradník – konzuli boli vždy dvaja a boli volení na jeden rok).

Počas svojho konzulátu potlačil pokus o štátny prevrat, čím si vyslúžil čestný titul Otec vlasti a verejnú ďakovnú slávnosť, po prvýkrát v rímskej histórii udelenú za nevojenský čin (vzbúrencov nechal popraviť, čo sa mu neskôr vypomstilo). To sa už ale doba rímskej republiky chýlila ku koncu – traja ambiciózni politici, Iulius Caesar, Gnaeus Pompeius a Marcus Crassus uzavreli pred voľbami v roku 61 dohodu, ktorá neskôr vstúpila do histórie ako Prvý triumvirát. Cicerovi slúži ku cti, že keď mu Caesar núkal ako štvrtému účasť na tejto dohode, Cicero odmietol, s vedomím, že tento spolok bude znamenať koniec republiky. Noví vládcovia Ríma mu ale jeho odmietnutie neodpustili – v roku 58 bol Cicero na základe čerstvo (a účelovo) prijatého zákona za popravu pučistov odsúdený na vyhnanstvo. Cicero sa síce hájil, že v inkriminovanom čase bolo v Ríme vyhlásené stanné právo, ale senátori, od ktorých očakával podporu, ho nepodržali a tak bol jeho majetok zabavený a on musel odísť do gréckych Thessaloník (po roku bol ale rehabilitovaný a vrátil sa do Ríma).

Marcus Tullius Cicero (Zdroj)

Po rozpade triumvirátu a vypuknutí občianskej vojny medzi Caesarom a Pompeiom (o priebehu ktorej sa nám zachovali len dva zdroje – Caesarove „Zápisky o občianskej vojne“ a Cicerova korešpondencia) sa Cicero snažil najprv o úlohu sprostredkovateľa medzi oboma znepriatelenými stranami, napokon sa v roku 50 rozhodol prikloniť na stranu Pompeia. Po tom, čo Caesar prekročil Rubikon a napriek zákazu Senátu vstúpil s armádou do Itálie, Cicero z Ríma utiekol a pripojil sa k pompeiovcom v Thessálii (dnes časť Grécka). Po Caesarovom definitívnom víťazstve nad Pompeiom sa Cicero v roku 48 vrátil do Ríma (Caesar počas celej občianskej vojny uplatňoval taktiku odpúšťania bývalým nepriateľom), ale počas celého trvania Caesarovej vlády sa pre istotu držal v ústraní.

V roku 44 bol Caesar zavraždený a populárny Cicero ako predstaviteľ Senátu bol viacerými politikmi (okrem iných aj Caesarovým vrahom Brutom) požiadaný, aby obnovil republiku. Jeho popularita a postavenie samozrejme nevyhovovali Caesarovmu stúpencovi a predpokladanému nástupcovi Markovi Antoniovi, ktorý s Cicerom nikdy nemal práve priateľské vzťahy. Nádej pre republiku videl Cicero v Caesarovom adoptívnom synovi Oktaviánovi, tentoraz ho ale jeho intuícia zradila (ako snáď viete, práve Oktavián sa neskôr stal prvým rímskym cisárom pod menom, či vlastne čestným titulom Augustus). A keď sa Oktavián s Markom Antoniom dohodli a (spolu s Markom Lepidom) vytvorili v roku 43 Druhý triumvirát, začal mať Cicero vážny problém. Stúpenci Marka Antonia ho začali s požehnaním triumvirov prenasledovať, až bol nútený utiecť z Ríma. Chcel sa uchýliť do Macedónie, ale to už nestihol – v decembri 43 ho prívrženci Marka Antonia našli a zabili. Jeho posledné slová vraj boli: „Na tom, čo robíte, nie je nič dobré, ale pokúste sa ma zabiť dobre.“

Ale jeho (viac-menej politický) životopis nie je tým hlavným, prečo si Cicero zaslúži našu spomienku. Tým sú jeho myšlienky. Takže na záver niekoľko z veľkého množstva jeho múdrych viet (a aby ste sa prípadne mohli v spoločnosti intelektuálov blysnúť, tak niektoré z nich aj po latinsky ):
„Všeobecné blaho by malo byť najvyšším zákonom.“
„Ako si zasial, tak budeš žať“. (Ut sementem feceris, ita metes.)
„Myšlienky sú slobodné.“ (Liberae sunt nostrae cogitationes.)
„Veľká je sila zvyku.“, prípadne „Zvyk je veľká sila.“ (Consuetudinis magna vis est.)
„Vlasť je tam, kde je dobre.“ (Patria est ubicumque bene est.; známe aj v tvare Ubi bene, ibi patria.)
„Medzi zbraňami zákony mlčia.“ (Silent enim leges inter arma.)
„K bohatstvu vedie mnoho ciest a väčšina z nich je špinavá.“
„Múdrosť nesmie človek len získavať, ale musí ju aj využiť“
„Ak máš pri knižnici aj záhradu, nechýba ti už nič.“ (Si hortum in bibliotheca habes, deerit nihil.)

•

P.S. Pre klasických vzdelancov a jazykových puristov: Ja viem, že správny tvar genitívu by mal byť „Ciceróna“, mne sa ale „Cicera“ páči viac, tak mi to prepáčte.  Mimochodom, „cicero“ v preklade znamená cícer (po česky cizrna, ako som sa dozvedel len nedávno vďaka Báre  )