Jules Verne (Zdroj)

Ďaleké krajiny ho lákali odmalička. Ako jedenásťročný sa nechal najať ako plavčík na loď do Indie, rodičia to ale včas zistili. Podľa predstáv rodičov sa mal stať právnikom, ako jeho otec. Právo síce vyštudoval, ale počas štúdií ho viac než justícia začali zaujímať prírodné vedy, zemepis a literatúra (stretával sa s Alexandrom Dumasom, ktorému sľúbil „urobím pre vedu a geografiu to, čo ste vy spravil pre históriu“), takže po úspešnom absolvovaní školy sa rozhodol pre spisovateľskú kariéru – a keďže vedel, že otcovi sa to páčiť nebude, napísal mu dlhý list, v ktorom mu popísal svoje predstavy o svojom živote a poprosil ho o odpustenie. Výsledkom bolo akurát to, že otec mu prestal posielať apanáž, takže Jules si musel na živobytie zarábať ako vedel – chvíľu pracoval v advokátskej kancelárii (ale len ako pisár), potom to skúsil ako burzový maklér a tajomník divadla.

Písal už od mladosti – básne, poviedky, divadelné hry a dokonca aj piesne a libretá, ale veľký úspech s nimi nemal; až kým mu už spomínaný Dumas nezariadil protekciu u svojho priateľa, vydavateľa Pierre-Julesa Hetzela. Ten si z niekoľkých diel, ktoré mu Verne doniesol, vybral román Päť týždňov v balóne a v roku 1863 ho vydal. Kniha mala obrovský úspech, Hetzel bol nadmieru spokojný a ponúkol Verneovi exkluzívnu zmluvu na vydanie dvadsiatich vedeckých dobrodružných románov (dvoch ročne), ktoré mali „zhrnúť všetky znalosti zemepisné, geologické, fyzikálne a astronomické, tak ako ich zhromaždila moderná veda, a spracovať tak pútavým spôsobom dejiny sveta“. (Mimochodom, zmluvy zverejnené dlho po smrti obidvoch pánov ukázali, že Hetzelov zisk bol niekoľkonásobne vyšší ako Verneove honoráre.)

Jules Verne (Zdroj)

Nasledovali Dobrodružstvá kapitána Hatterasa, Cesta do stredu Zeme, Zo Zeme na Mesiac, Deti kapitána Granta, Dvadsaťtisíc míľ pod morom… všetky z nich vychádzali najprv na pokračovanie v Hetzelových časopisoch, potom, obvykle pred Vianocami, každý z nich Hetzel vydal v troch verziách – najlacnejšej bez ilustrácií, drahšej s niekoľkými obrázkami a v najdrahšej, bohato ilustrovanej, veľkého formátu.

Snáď každý z vás aspoň nejakú „verneovku“ čítal. Paradoxné je, že dnes Vernea poznáme ako „otca sci-fi“ (alebo aspoň ako jedného z otcov sci-fi), hoci on svoje romány za fantastické nepovažoval. Naopak – vychádzal v nich z technických vymožeností svojej doby a len ich domýšľal a zasadzoval do dramatických súvislostí.

Tú dobu veľmi pekne popisuje Ondřej Neff v úvode svojej knižky o svetovej sci-fi „Všechno je jinak“:

„V druhé polovině devatenáctého století bylo už všechno vynalezeno a sociální problémy byly vyřešeny.
Vzduchem létaly balóny, po zemi jezdily vlaky a parníky pluly po mořích. Noviny se sázely na linotypických strojích a tiskly rotačkami, v důsledku čehož široké vrstvy obyvatelstva nabyly vzdělání a myslily a chovaly se ušlechtile. Malířství stálo na konci svého vývoje a nahradil je vynález fotografie. Právem po zralé úvaze navrhl ředitel patentního ústavu ve Washingtonu zrušení svého ústavu, protože ztratil smysl. Všechny kouty světa byly zmapovány a nevzdělané národy žily pod rozumnou koloniální správou. V továrnách pracovaly stroje poháněné párou a na dělnické rodiny čekal blahobyt, jen co se jejich otcové přestanou opíjet a děti budou chodit řádně do školy.
Také letadlo bylo už vynalezeno a zbývalo dořešit jen několik podružných mechanických detailů, aby se vzneslo do vzduchu, podobně jako ponorka po odstranění posledních drobných nedostatků ovládne mořské hlubiny.
Válka, po lepře a morových ranách poslední dosud nezvládnutá lidská bída, bude brzy odstraněna, protože po vynálezu revolveru a jehlové pušky zadovky nebude možno bojovat, neboť matky by nestačily rodit nové vojáky.“

A Jules Verne ju tak aj vnímal, z jeho kníh je jasne zrejmá neotrasiteľná viera vo vedecký a technologický pokrok (ktorý podľa neho zákonite musí priniesť aj pokrok mravný a sociálny) – vpodstate pre všetky jeho kľúčové romány platí to, čo píše z úvode Tajomného hradu v Karpatoch: „Tento príbeh nie je fantastický, hoci je veľmi nepravdepodobný. Žijeme v časoch, keď sa môže stať všetko. Ak nie dnes, tak určite zajtra, lebo budúcnosť patrí vede.“

Päť týždňov v balóne. (Zdroj)

Cesta na Mesiac. Verne by bol určite rád, keby vedel, ako sa táto scéna podobá na fotografie z pristání kozmických lodí Apollo.(Zdroj)

Verne svoj sľub Dumasovi splnil – tak ako Dumas prispôsoboval históriu svojim dramatickým zámerom, aj Verne si prírodovedné zákony trochu prispôsobil (dobrým príkladom je napríklad cesta jeho hrdinov zo Zeme na Mesiac v projektile obrovského dela – v skutočnosti by náhly nárast preťaženia pri výstrele posádku okamžite rozmačkal, odpor vzduchu by vystrelený projektil zastavil chvíľu po štarte, v medziplanetárnom priestore by po otvorení okna boli mŕtvi prakticky okamžite a pristátie bez padákov, hoci aj do vody, by ich zabilo tiež).

Napriek tomu bol Verne hrdý na to, že sa drží vedeckých poznatkom a technických vynálezov. Známe je jeho rozčúlenie nad dielom ďalšieho z „otcov sci-fi“ H.G.Wellsa: „Ja fyziku využívam, on ju vynalieza. Ja letím na Mesiac v strele, vypálenej z dela. Nič nevynaliezam. On letí na Mars v lodi postavenej z kovu, vzdorujúceho gravitácii. To je pekné, ale ukážte mi ten kov! Nech mi ho ukáže!“

Naopak Wells o Verneových knihách píše: „Verne vyvolával praktické záujmy, písal a veril a tvrdil, že to a to je možné uskutočniť, hoci to ešte uskutočnené nebolo. Pomáhal čitateľovi, aby si predstavil, že to už uskutočnené je, a aby si predstavil, aká zábava, vzrušenie alebo ťažkosti z toho vzniknú. (…) Moje príbehy však nepredstierajú, že sa zaoberajú realizovateľnými vecami a rozvíjajú predstavivosť v úplne inej oblasti.“

Dvadsaťtisíc míľ pod morom. (Zdroj)

Robur Dobyvateľ. (Zdroj)

Verne je oficiálne autorom viac než 60 románov – „oficiálne“ píšem preto, lebo časom sa ukázalo, že nie všetky naozaj napísal on – niektoré boli len z obchodných dôvodov vydané pod jeho menom (možno to odkukal od Dumasa; každopádne dnes je to už bežná prax spisovateľov bestsellerov), iné rozpísal a nestihol dokončiť, takže to zaňho spravil jeho syn. Okrem beletrie písal aj literatúru faktu – je autorom niekoľkozväzkovej histórie zemepisných objavov (spolu s Gabrielom Marcelom, ktorý ale len vyhľadával informácie v cudzích jazykoch – Verne ako pravý Francúz vedel len po francúzsky  ).

Vďaka zmluve s Hetzelom sa stal pomerne zámožným človekom, veľa cestoval, okrem niekoľkých európskych krajín (Anglicko, Škótsko, Nemecko, Holandsko, Dánsko, Škandináviu vrátane Islandu – ako iste vedia tí z vás, ktorí čítali Součkovu Cestu slepých vtákov ) navštívil aj severnú Afriku a USA.