Dnešný oslávenec: Isaac Newton

Anglický fyzik, matematik a filozof, jedna z najväčších postáv v dejinách ľudského poznania, vpodstate zakladateľ fyziky v podobe, ako ju poznáme dnes. Narodený 4. januára 1643 (podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Anglicku ešte platil, 25. decembra 1642, teda na Vianoce) na samote neďaleko Woolsthorpe-by-Colsterworth v Anglicku, zomrel 31. marca (podľa juliánskeho kalendára 20. marca) 1727 v Kensingtone (dnes už časť Londýna).

0104-isaac-newton-01

Isaac Newton (Zdroj)

Narodil sa v rodine farmára, ale otca nepoznal, zomrel ešte pred jeho narodením. Mama sa po troch rokoch druhýkrát vydala, odišla za svojím novým manželom (ktorého malý Isaac nenávidel) a syna zverila do výchovy svojej matke. V rokoch 1655–60 študoval na King´s School v Granthame. Keď v roku 1559 jeho mama ovdovela druhýkrát, pokúsila sa presvedčiť Isaaca, aby prevzal starostlivosť o rodinnú farmu, ale – našťastie pre svet – mladý Newton k farmárčeniu vzťah nemal a jeho učiteľ matku presvedčil, že chlapec by mal ísť študovať.

V roku 1661 nastúpil na Trinity College v Cambridge, v roku 1665 však štúdiá kvôli morovej epidémii prerušil a vrátil sa do rodnej dediny. Tam mu vraj v roku 1666 spadlo na hlavu to slávne jablko, ktoré ho priviedlo na myšlienku zemskej príťažlivosti. Keď sa o rok nato do Cambridge vrátil, dokončil štúdiá, získal stále miesto na univerzite a začal sa internzívne venovať vedeckej práci.

Najprv sa venoval najmä optike – skonštruoval zrkadlový ďalekohľad (ktorý nemá optické nedostatky, spôsobené vlastnosťami šošoviek; najprv si ale musel vynájsť zliatinu, vhodnú na zrkadlá) a dokázal, že biele svetlo sa skladá z farebného spektra.

Optické pokusy vykonával aj na sebe samom – raz si napríklad zapichol dlhú garbiarsku ihlu medzi oko a kosť a točil tam ňou, „čo najbližšie k očnému pozadiu“, aby zistil, čo sa stane. Našťastie sa to obišlo bez trvalých následkov, rovnako ako jeho testovanie, ako dlho sa vydrží dívať sa priamo do Slnka (potom však musel stráviť niekoľko dní v tmavej miestnosti, kým znovu začal normálne vidieť). 

Už ako študent, sklamaný obmedzeniami konvenčnej matematiky, vyvinul nové spôsoby výpočtov – čím vpodstate vynašiel infinitezimálny počet (teda derivácie a integrály). Podeliť sa o svoj objav s ďalšími matematikmi či s verejnosťou však nepokladal za potrebné (zverejnil ho až o 27 rokov neskôr). Rovnako v optike – objav monochromatického svetla, ktorým položil základy spektroskopie, si nasledujúcich tridsať rokov ponechal pre seba.

V roku 1672 bol zvolený za člena prestížnej Kráľovskej spoločnosti (Royal Society for the Improvement of Natural Knowledge).

V auguste 1684 prichádza za Newtonom astronóm Edmund Halley, ktorý sa zaoberá problémami gravitácie a pohybu planét okolo Slnka – v tom čase je už známe a uznávané, že planéty obiehajú po eliptických dráhach (čo na základe pozorovaní formuloval Kepler už v roku 1609), nie je však jasné, prečo je to tak. Popis stretnutia Halleyho s Newtonom nám zachoval pán Abraham de Moivre, Newtonov dôverník: „…potom, čo spolu chvíľu pobudli, sa ho doktor (Halley) spýtal na jeho názor, aká je krivka opisovaná planétami za predpokladu, že príťažlivá sila Slnka je nepriamo úmerná štvorcu vzdialenosti od neho. Sir Isaac okamžite odpovedal, že to bude elipsa. Doktor, ohromený radosťou, sa spýtal ako to vie. „No,“ odpovedal Newton, „vypočítal som to.“ Nato dr. Halley prejavil záujem dotyčný výpočet vidieť. Sir Isaac začal hľadať medzi svojimi papiermi, ale výpočet nemohol nájsť.“

0104-isaac-newton-03

Principia mathematica (Zdroj)

Halley však pochopiteľne naliehal, tak mu Newton sľúbil, že výpočet spraví znovu a dá mu ho. To doktorovi nestačilo, chcel, aby výsledky svojej práce aj zverejnil – a Newton sa kupodivu nechal presvedčiť, na dva roky sa stiahol do ústrania a písal… Výsledkom bolo jeho najvýznamnejšie dielo Philosophiae naturalis Principia mathematica (Matematické základy prírodnej filozofie), ktoré vyšlo v roku 1687 a Newton v ňom okrem gravitačného zákona formuloval aj svoje tri pohybové zákony – zákon zotrvačnosti, zákon sily a zákon akcie a reakcie.

Newton svoje vrcholné dielo naschvál napísal tak, aby bolo náročné na pochopenie a pre laika takmer nezrozumiteľné, keďže nemal rád „matematických fušerov“. Mimochodom, táto „nezrozumiteľnosť“ spôsobila knihe problémy ešte pred jej vydaním – Kráľovská spoločnosť síce najprv sľúbila, že dielo vydá, ale potom začala váhať, odôvodňujúc to finančnými ťažkosťami. Vydanie napokon z väčšej časti financoval Edmund Halley.

Newtonova predstava vzájomného pôsobenia vzdialených telies bola spočiatku prijímaná rozpačito (dovtedy zaužívaná predstava predpokladala, že priestor medzi nebeskými telesami vypĺňa látka nazývaná plenum, ktorá svojím neustálym vírením prenáša silu z jedného telesa na druhé). Keď však Edmund Halley pomocou Newtonovej teórie predpovedal návrat kométy (neskôr nazvanej po ňom), verejnosť ju začala uznávať. Dnes Newtonovu teóriu používame nielen pre výpočet pohybu telies slnečnej sústavy, ale aj pri plánovaní dráh kozmických sond, ktoré pri cestách k vzdialeným planétam využívajú gravitačné pole bližších planét na svoje urýchlenie alebo spomalenie. Výpočty dráh dnes samozrejme robia počítače, ale teória, na ktorej sú výpočty založené, sa za tristo rokov prakticky nezmenila. V princípe je pomocou nej teoreticky možné vypočítať budúci pohyb každého atómu, a teda budúcnosť celého vesmíru – ale kvôli veľkosti vesmíru a počtu častíc v ňom to asi prakticky nedokážeme nikdy. ;-)

Newton žil osamelo, nikam necestoval, mal len málo priateľov a nerád vystupoval na verejnosti. Jeho prednášky na univerzite vraj boli nudné (detailne v nich popisoval svoje pokusy) a u študentov neobľúbené. Napriek svojej uzavretej povahe sa angažoval aj vo verejnom živote a bol dvakrát zvolený za člena parlamentu. Okrem matematiky, optiky a mechaniky sa intenzívne venoval aj alchýmii a hľadaniu kameňa mudrcov.

V roku 1696 odchádza z Cambridgu do Londýna, kde sa stáva správcom kráľovskej mincovne (a keďže za to dostáva slušný plat, vzdáva sa profesúry v Cambridge). Ako šéf micovne si svedomito plní svoje úradné povinnosti, predovšetkým bojuje proti rozšírenému falšovaniu peňazí (okolo 20 odhalených peňazokazov poslal na popravisko).

0104-isaac-newton-02

Isaac Newton (Zdroj)

V roku 1703 sa stal prezidentom vedeckej Kráľovskej spoločnosti, v roku 1705 bol povýšený do šľachtického stavu. Umiera v roku 1727 po dlhotrvajúcej chorobe (od roku 1722 trpel dnou, ľadvinovými i žlčníkovými kameňmi). Pochovaný bol s najvyššími poctami v londýnskom Westminsterskom opátstve. Jeho pompézny náhrobok zdobí epitaf (autorom je jeho súčasník, básnik Alexander Pope):

Nature and nature's laws lay hid in night;
God said „Let Newton be“ and all was light.

Našiel som dva české preklady:

Příroda a zákony její byly ukryty ve tmě.
I řekl Bůh: Budiž Newton – a vše se stalo světlem.

Příroda a práva přírody leželi skrytý v noci;
Bůh říkal ' nechal Newton být ' a všichni byli lehcí.

Ten prvý sa mi zdá lepší. ;-)

„Ak som videl ďalej než ostatní, bolo to preto, že som stál na ramenách obrov.“ – vzdal Sir Isaac Newton hold svojim predchodcom, predovšetkým Galileovi a Keplerovi.

A na záver si neodpustím verše z Nezvalovho „Edisona“:

Tisíc jablek spadlo na nos zeměkoule
a jen Newton doved těžit ze své boule

Hlavné zdroje:
Bill Bryson: Stručná historie téměř všeho (Pragma, Praha 2003)

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

Jago | 4. 1. 2013 Pia 7:30 |   [1]

No pěkné, potěšil jsi mě silou mnoha newtonů. Měl bych jen malou výhradu: de Moivre nebyl „jistý“, byl to rovněž docela významný matematik (Moivreova věta) a to jeho tajemničení u Newtona se mi tudíž nezdá.

reagovať

lojzo | 4. 1. 2013 Pia 7:36 |   [2]

[1] Dík. Upravil som to – takže teraz bude pre nasledujúcich čitateľov ten tvoj komentár úplne nepochopiteľný. Ako sa vraví – pre dobrotu na žobrotu. 8-)

reagovať

Jago | 4. 1. 2013 Pia 7:47 |   [3]

[2] Z toho si nic nedělej, on bude i ten článek prohlašován za nepochopitelný mnohými čtenáři, majícími odpor k vědě zvané matematika. :-)

reagovať

kopretinkaweb | 4. 1. 2013 Pia 10:18 |   [4]

no teda,prečo si to nechával pre seba?? 8-O Mohli sa to deti v škole učiť už skôr :-D

reagovať

pepa | 4. 1. 2013 Pia 10:43 |   [5]

Myslím, že připisovat autorství infinitezimálního počtu jen Newtonovi by bylo nefér. Třeba zmínit G. W. Leibnize.
De Moivre byl skutečně vynikající matematik. No jen se podívej kolem sebe, kolik lidí se ještě dnes neorientuje v komplexních číslech! :-)

reagovať

Jago | 4. 1. 2013 Pia 11:40 |   [6]

[5] A v teorii pravděpodobnosti. :-)

reagovať

Báraweb | 4. 1. 2013 Pia 12:15 |   [7]

Na tom prvním obrázku mu to velmi sluší. Takto ho prezentovat ve fyzice pubertálním slečnám, hned by se raději učily! :)

reagovať

Oby | 4. 1. 2013 Pia 14:46 |   [8]

[7] Tomu říkám správný přístup. Nám skoro pokaždé ukázali obrázek staříka dva roky před smrtí (krom když dotyčný vědec nebo umělec umřel zamlada nebo se spletli) a pak nás to mělo bavit. :-D Občas to jistil pohledný učitel, ale těch bývalo jak šafránu. 8-)

reagovať

fialka | 5. 1. 2013 So 15:15 |   [9]

Nakopíruju vám sem vtip: V nebi se sejdou tri fyzikove: Newton, Pascal a Archimedes. I rozhodnou se zahrat si na schovavanou. Archimedes, jako sluzebne nejstarsi, pocita u
pikoly. Sotva zacne, Pascal zmizi skryt ve vegetaci. Newton jen popojde, nakresli na zem okolo sebe ctverec metr krat metr a ceka. Archimedes dopika, otoci se a zvola: „Deset, dvacet – Newton!“ Newton vsak zakrouti hlavou a
povida: „Kdepak – Newton na metru ctverecnim je Pascal!“

reagovať

Jago | 5. 1. 2013 So 15:19 |   [10]

reagovať

kety | 5. 1. 2013 So 22:57 |   [11]

[9] Že by? :-D

reagovať

quick | 6. 1. 2013 Ne 19:32 |   [12]

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Nastal čas

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod