Friedrich Dürrenmatt (Zdroj)

Narodil sa v rodine evanjelického farára vo švajčiarskej dedine Konolfingen. Keď mal štrnásť rokov, presťahovala sa rodina do Bernu a Friedrich začal študovať na gymnáziu. Nebol dobrým študentom, mal zlé známky a spory s učiteľmi, takže školu čoskoro zmenil. Nerozumel si ani s otcom, ktorému natruc krátko pred maturitou vstúpil (našťastie len nakrátko) do spolku švajčiarskych nacistov.

Od detstva rád kreslil a maľoval, mal ambíciu stať sa maliarom, napokon ale začal študovať filozofiu, germanistiku a prírodné vedy. Počas štúdií sa zoznámil s maliarom Walterom Jonasom, ktorý výrazne ovplyvnil jeho názory i životný štýl (Jonas zásadne maľoval v noci, v spoločnosti priateľov, ktorí vášnivo debatovali o umení, filozofii a politike). Dürrenmatt si na dvere dal menovku „Friedrich Dürrenmatt, nihilistický básnik“ – a začal písať divadelné hry. Tesne predtým, než sa prvá z nich („Es steht geschrieben“, teda „Je napísané“) dočkala premiéry, z univerzity odišiel (štátnice úspešne absolvoval, ale diplomovku o Kierkegaardovi nedokončil) a rozhodol sa venovať spisovateľskej dráhe. Filozofiou sa ale zaoberal aj naďalej a jeho záujem o ňu je zrejmý aj z jeho divadelných hier a románov.

Už jeho prvá hra, „Je napísané“ (výstižnejší sa mi zdá český preklad „Psáno jest“) vzbudila značný rozruch a kontroverzie (vrátane hlasných protestov a potýčiek medzi publikom počas premiéry). Dürrenmatt sa v nej venuje problémom pri presadzovaní nového (fiktívneho) náboženstva. Neskôr hru prepracoval (čo bolo uňho bežné, svoje hry nepokladal za uzavreté a postupom času ich upravoval a aktualizoval) a publikoval pod názvom „Novokrstenci“.

Prvý väčší úspech mala jeho hra „Romulus Veľký“ (1950), ktorá sa odohráva v posledných dňoch Rímskej ríše na cisárskom dvore. Dürrenmatt si v nej históriu trochu prispôsobil (ale to robil aj Šejkspír ), takže jeho posledný rímsky cisár Romulus Augustus nie je neplnoletou bábkou v rukách svojho otca, ale múdrym starnúcim panovníkom, ktorý vie, že dôležitejšie než správy z odľahlých kútov ríše je to, či sliepky na cisárskom dvore dobre nesú – a Ríšu, ktorú vidí ako skorumpovanú a dekadentnú, odovzdáva do rúk Germánov dobrovoľne. Občas sa v televízii vyskytne vynikajúca slovenská inscenácia tejto hry s pánmi Lasicom (Romulus) a Mikulíkom (Odoaker) – ak na ňu natrafíte, nenechajte si ju ujsť!

Dürrenmattova dramatická tvorba má dva vrcholy – hry „Návšteva starej dámy“ a „Fyzici“. V „Návšteve starej dámy“ (1964) prichádza do mestečka Güllen, stojaceho na pokraji krachu, stará dáma, miliardárka Claire Zachanassianová, a ponúka mestu miliardu, ak niekto zabije jej bývalého neverného milenca Alfreda Illa. Vážení obyvatelia mesta tento nehorázny návrh samozrejme rázne a pohoršene odmietajú, ale… miliarda je miliarda a ako povedal predvčerajší oslávenec Cicero, „žiadna pevnosť nie je taká pevná, aby ju peniaze nedobyli“.

V hre „Fyzici“ (1962) sa zamýšľa nad zodpovednosťou vedca v spoločnosti (odohráva sa v blázinci, kam dvaja fyzici prestrojení za duševne chorých prichádzajú presviedčať svojho geniálneho kolegu, ktorý sa sem uchýlil už skôr, o svojej pravde) a rovnako ako v predošlých dielach tu Dürrenmatt nešetrí iróniou, paradoxami a prvkami absurdity.

Neskoršie Dürrenmattove drámy už nie sú také obľúbené, často sa vracia k témam iných autorov (Shakespeare, Goethe, Strindberg) a hry sú viac filozofické, takže si ich užije len „náročný divák“ (jednoducho povedané, nuda  ).

Friedrich Dürrenmatt (Zdroj)

Okrem divadelných hier nám Dürrenmatt zanechal aj celý rad rozhlasových hier (ktoré podľa vlastných slov písal hlavne z finančných dôvodov) a niekoľko románov, z ktorých stoja za zmienku hlavne „Sudca a jeho kat“ a voľné pokračovanie „Podozrenie“. V týchto svojráznych detektívkach (hlavný hrdina komisár Bärlach je očividne inšpirovaný postavami amerických osamelých detektívov) sa autor pozerá na zločin predovšetkým z hľadiska etiky, hodnotí vinu a trest nie z pohľadu zákona, ale „vyššej spravodlivosti“ – takže namiesto zákona prichádza k slovu skôr pomsta.

Dürrenmatt sa celý život zaujímal o politiku a často sa k nej aj verejne vyjadroval. Nebol prívržencom komunizmu (marxizmus nepovažoval za filozofiu, ale za náboženstvo), okupáciu Československa v roku 1968 odsúdil, v roku 1977 podporil Chartu 77. Po nežnej revolúcii venoval prezidentovi Havlovi prejav „Švajčiarsko – väzenie“, v ktorom kritizoval pomery vo svojej vlasti (ktorú charakterizoval ako luxusné väzenie) a nabádal, aby si z nich nové demokracie vzali ponaučenie.

Zastával názor, že svet je v katastrofálnom stave, pričom všetky zmeny vedú len k jeho zachovaniu alebo zhoršeniu. Na druhej strane veril tomu, že všetky udalosti sú dielom náhody alebo na ne mala náhoda aspoň výrazný vplyv. A to využíva aj vo svojich dielach, riadiac sa krédom: „Čím premyslenejšie ľudia jednajú, tým účinnejšie ich môže postihnúť náhoda.“

Umiera v decembri 1990 na zlyhanie srdca.