Frank Lloyd Wright (Zdroj)

Ešte skôr než sa narodil, sa jeho mama rozhodla, že bude architektom. Detskú izbu vyzdobila obrázkami anglických katedrál a kúpila mu Fröbelovu stavebnicu – súpravu drevených kociek, valcov a ihlanov, dnes bežnú výbavu detských izieb, vtedy celosvetovú novinku. Malý Frank sa s ňou často a rád hrával a neskôr vo svojej autobiografii napísal „doteraz mám tie tvary v prstoch“. Napokon, geometricky čisté tvary sú typické pre mnohé jeho baráky.

Frank Lloyd Wright (Zdroj)

Keď mal 14, rodičia sa mu rozviedli a on si zmenil stredné meno na Lloyd na počesť matky (za slobodna Lloyd Jones(ovej)). Po vyštudovaní Wisconsinskej univerzity v Madisone pracoval u viacerých architektov (spomenúť treba aspoň Louisa Sullivana, „vynálezcu“ kancelárskych mrakodrapov), väčšinou na projektoch obytných domov, až si v roku 1896 ako 29-ročný zakladá v Chicagu vlastný ateliér.

V prvom období svojej tvorby sa venuje hlavne rodinným domom, známym neskôr pod súhrnným názvom „prériové domy“. Ich spoločnými znakmi sú „dynamický interiér“ – voľne utváraný pôdorys s prelínajúcimi sa priestormi, zoskupenými okolo centrálneho krbu, horizontálne členenie fasád pásmi okien (v súvislosti s oknami je zaujímavé, že odmietal tradičné americké „gilotínové“ okná a dával prednosť európskym, s otváravými krídlami), strechy s nízkym sklonom a veľkým presahom (inšpirované tradičnou japonskou architektúrou) a citlivé osadenie do prostredia.

Frank Lloyd Wright na pamätnej medaile (letopočet narodenia je chybný) (Zdroj)

V nich po prvýkrát uplatnil svoje zásady „organickej architektúry“ (ktorú chápal ako uplatnenie prírodných princípov rastu v architektúre, kontrastne voči vtedy prevládajúcej neoklasicistnej symetrii; od jeho čias sa význam tohto pojmu trochu posunul), ktoré teoreticky formuloval ešte koncom 19. storočia:

Po publikovaní jeho myšlienok a projektov domov v časopisoch (nielen odborných, ale predovšetkým v ženskom magazíne Ladies´Home Journal v roku 1900) sa jeho štýl stal populárnym a verejnosť ho prijala ako „nový americký štýl bývania“.

Asi najslávnejší z „prériových domov“ – Robie House v Chicagu (1908–10). Investorom tohto fajného domu bol Frederick Robie, majiteľ továrne na bicykle, ktorý mal o svojom budúcom bývaní jasnú predstavu – chcel nehorľavý dom z betónu, nie dreva, s veľkými oknami, chránenými pred letným slnkom presahom strechy. Kontaktoval viacerých architektov v Chicagu, obvykle však dostal odpoveď „viem čo chcete – jeden z tých prekliatych Wrightových domov“. Nuž mu napokon neostalo nič iné, len v roku 1906 vyhľadať toho Wrighta… (Zdroj)

Pohľad z interiéru na okno Robie House. (Zdroj)

Okrem „prériových domov“ stoja z tohto obdobia za zmienku Larkin Building v Buffale neďaleko New Yorku, kancelárska budova s otvorenou dvoranou a galériami okolo vysokej centrálnej haly a železobetónový kostol unitárov v Oak Parku pri Chicagu.

Larkin Building, Buffalo (Zdroj)

Larkin Building – interiér. (Zdroj)

Kostol unitárov, Oak Park, Chiago. (Zdroj)

V roku 1909 odchádza do Európy (s frajerkou, ktorú spoznal ako manželku jedného zo svojich klientov; obaja opúšťajú rodiny, pričom Wright má po dvadsiatich rokoch manželstva šesť detí), o rok neskôr sa stáva hviezdou vďaka výstave v Berlíne a svojimi názormi výrazne ovplyvní európskych kolegov. Po takmer dvoch rokoch života v Taliansku sa vracia do USA, spoločensky znemožnený svojím správaním kupuje pozemky v rodnom Wisconsine a stavia si tam nové „rodinné sídlo“, ktoré nazval Taliesin. Tento fajný dom mu ale šťastie neprináša – v roku 1914 mu ho sluha podpáli a počas požiaru sekerou zavraždí Wrightovu družku, jej dve deti a ďalších troch ľudí.

Taliesin síce neskôr znovu obnoví (a po ďalšom požiari v roku 1925, ktorý ho pripravil o zbierku japonských tlačí s hodnotou 250–500 tisíc dolárov, ešte raz), najprv ale zdrvený stratou blízkych odchádza na čas do svojho obľúbeného Japonska.

Tam v rokoch 1915–22 postavil v Tokiu (spolu s českým architektom Antonínom Raymondom, ktorý zostal v Japonsku aj po Wrightovom návrate do USA a dnes je považovaný za jedného zo zakladateľov modernej japonskej architektúry) hotel Imperial, kde nielen ako obvykle navrhol všetko vrátane vybavenia (až po čajové a kávové servisy), ale prvýkrát použil odpružený železobetónový skelet, odolný voči zemetraseniu (že tento systém funguje, sa ukázalo hneď v roku 1923, keď po silnom zemetrasení nebol hotel ako jedna z mála tokijských budov poškodený).

Hotel Imperial v Tokiu. (Zdroj)

Barnsdale House (známy aj ako Hollyhock House) v Los Angeles (1917–20). Mohutná, do seba uzavretá stavba; pri návrhu betónových ornamentov sa Wright inšpiroval motívmi mayskej architektúry. (Zdroj)

Barnsdale House – detail rímsy. (Zdroj)

Ennis House (Los Angeles, Kalifornia, 1923–24). Prvý obytný dom, postavený z betónových blokov. Wright dokázal chladný priemyselný betón využiť ako príjemne a teplo pôsobiaci dekoratívny materiál – a použil ho nielen na obklad fasády (ktorá má plochu 930 m2), ale aj na stvárnenie interiérových prvkov, krbov a stĺpov. Tento fajný dom sa skladá z dvoch samostatných objektov (okrem hlavného baráku ešte samostatný objekt garáže s bytom šoféra) a zahral si vo viacerých filmoch (okrem iných Blade Runner režiséra Ridley Scotta). Okná a dvere riešil Wright podobne ako u svojich prériových domov. Ornamenty, použité na betónových prefabrikátoch, sú opäť inšpirované starými Maymi. (Zdroj)

Ennis House – detail. (Zdroj)

Harrison Ford v Ennis House – záber z filmu Blade Runner. (Zdroj)

Wrightov najznámejší (a najpôsobivejší) rodinný dom – Fallingwater (v našich končinách známy ako Dom nad vodopádom, 1935–39), rodinný dom pre pána Kaufmanna v Bear Run (podľa iných prameňov Mill Run, každopádne v Pennsylvánii). Tento pôsobivý barák je zasadený do prírodnej scenérie, vlastne osadený priamo do skaly (v interiéri sú jej časti ponechané), jeho kaskádovité horizontálne členenie s veľkolepými konzolami terás sleduje kontúry pôvodného skalného terénu, veľkoplošné sklenené steny prepájajú interiér s exteriérom (v interiéri i na exteriérových terasách je použitá jednotná kamenná dlažba) a použité materiály (kamenný obklad sokla i muriva a betón zábradlí) ladia i kontrastujú s okolím. Mnohými teoretikmi architektúry je tento fajný dom považovaný za najvýznamnejšiu obytnú stavbu 20. storočia. V rokoch 1937 až 1963 slúžil účelu, pre ktorý bol navrhnutý – ako víkendový dom rodiny Kaufmannovcov, od roku 1964 funguje ako múzeum. Keď najbližšie budem v Pennsylvánii, určite ho navštívim. (Zdroj)

Fallingwater – interiér. (Zdroj)

Fallingwater – skala v interiéri. (Zdroj)

Wrightovo vlastné letné sídlo Taliesin West (Arizona, 1938). (Zdroj)

Ešte raz Taliesin West. (Zdroj)

Taliesin West do tretice. (Zdroj)

Z roku 1944 pochádza ďalší fajný rodinný dom – Solar Hemicycle (Slnečný polkruh) pre Herberta Jacobsa (Middleton, Wisconsin). Zo severu kamenné múry prakticky bez otvorov, z juhu veľkorysé presklené steny, orientované do polkruhového átria, pričom bazén prechádza z interiéru do exteriéru. Ústredným prvkom domu je, ako je to u Wrighta obvyklé, krb. (Zdroj)

Solar Hemicycle – presklené steny južnej fasády. (Zdroj)

Solar Hemicycle – pôdorys. (Zdroj)

Malý, ale fajný dom. Kaplnka Danforth Chapel (Florida, 1941–58). (Zdroj)

Danforth Chapel – interiér. (Zdroj)

Asi najznámejšia (a posledná) stavba F. L. Wrighta – Guggenheimovo múzeum v New Yorku (1956–59). Novátorská koncepcia s výstavným priestorom vo forme stúpajúcej špirálovej rampy po vnútornom obvode budovy, presvetlenej sklenenou kupolou nad centrálnym priestorom. (Zdroj)

Intriér Guggenheimovho múzea. Solomon Guggenheim si Wrighta vybral pre projekt múzea pre svoju zbierku moderného umenia už pred druhou svetovou vojnou, návrh bol predstavený v roku 1944, realizovaný však až po Guggenheimovej smrti v päťdesiatych rokoch (otvorenia v októbri 1959 sa nedočkal ani Wright, zomrel pol roka pred ním). (Zdroj)

Guggenheimovo múzeum – kupola nad centrálnym priestorom. (Zdroj)

F. L. Wright je všeobecne uznávaný ako najvýznamnejší americký architekt v celej histórii a patrí k najvýznamnejším svetovým architektom 20. storočia (obvykle je zaraďovaný do „veľkej štvorky“ spolu s Le Corbusierom, Miesom van der Rohem a Alvarom Aaltom, ale to je samozrejme vec názoru). Ku každému projektu pristupoval s predsavzatím, že bude jedinečný. Neopakoval nič z toho, čo videl – ani z toho, čo už sám vymyslel. Jeho princípy sú platné (aj keď nie všetkými architektmi uznávané) dodnes.
Po rozvode s prvou manželkou (ku ktorému došlo až v roku 1922, dávno po smrti spomínanej milenky) sa oženil ešte dvakrát. Zomrel v roku 1959 ako 91-ročný.
Jeho popularita bola taká veľká, že študenti architektúry platili značné sumy za prax, spočívajúcu v celodennej práci na jeho farme. A potom tvrdili, že Wright ich celý čas učil – už len tým, že bol.

A na záver chvíľka hudby: So long, Frank Lloyd Wright Paula Simona a Arta Garfunkela.