Dnešný oslávenec: David Livingstone

Škótsky lekár, misionár, humanista, cestovateľ a objaviteľ.
Narodený pred 200 rokmi – 19. marca 1813 v Blantyre (Škótsko, Veľká Británia), zomrel 30. apríla 1873 v Bagamoyo (dnes Tanzánia).

0319-david-livingstone-01

David Livingstone (Zdroj)

Narodil sa v pomerne chudobnej rodine majiteľa malého obchodu, už ako desaťročný začal pracovať – 14 hodín denne natáčal bavlnu. Čítať a písať ale už vedel a podľa vlastných slov čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Legenda hovorí, že za prvú výplatu si kúpil učebnicu latinčiny, položil si ju na spriadací stroj a čítal aj pri práci. Po večeroch sa vo večernej škole učil okrem latinčiny aj gréčtinu a matematiku. Ako šestnásťročný už čítal Horatia, Caesara a Vergilia (veď to poznáte – „I skladník ve šroubárně si může přečíst Vergilia v originále!“), následne vyštudoval medicínu a teológiu na univerzite v Glasgowe.

V roku 1837 bol vysvätený a chcel sa vydať ako misionár do Číny, tam však zakrátko začala vojna (prvá ópiová), takže v roku 1840 odchádza do južnej Afriky. Z Kapského Mesta odchádza na volskom záprahu do 1200 km vzdialeného Kurumanu (na dnešnej severnej hranici Juhoafrickej republiky), kde už funguje misijná stanica, založená Livingstonovým krajanom Robertom Moffatom, ktorý už stihol do jazyka miestnych Tswanov preložiť aj bibliu. Ale Kuruman sa Livingstonovi zdá príliš civilizovaný, takže pokračuje ďalej na sever. „Snažil som sa dôkladne zvládnuť jazyk, takže som sa na šesť mesiacov odrezal od všetkej európskej spoločnosti. Vďaka tejto ťažkej skúške som získal prehľad o zvykoch, spôsobe myslenia, zákonoch a jazyku Tswanov. To sa ukázalo ako neoceniteľná výhoda, kedykoľvek som s nimi neskôr jednal.“ V roku 1843 otvára misijnú stanicu v Kolobengu (asi 350 km severne od Kurumanu), jeho pôsobenie však nezačína práve šťastne – po niekoľkých mesiacoch ho napadne zranený lev a škaredo ho dochráme, čo má dva trvalé následky – jednak už nikdy nebude môcť zdvihnúť ľavú ruku a druhak sa počas liečenia v nemocnici v Kurumane zamiluje do Moffatovej dcéry Mary a čoskoro si ju berie za manželku.

V Kolobengu vydrží šesť rokov, a keď má pocit, že miestnych domorodcov už dostatočne obrátil na tú správnu vieru, rozhodne sa pokračovať ďalej na sever, cez púšť Kalahari. Dopočul sa totiž, že na severnom okraji púšte leží veľké jazero, pri ktorom žije kmeň Makololov – a keďže k nim Božie slovo ešte nedorazilo, chce tam založiť misijnú stanicu. Má to len drobný háčik – Kalahari má asi tisíc kilometrov, žiadny Európan ju ešte neprešiel a náčelník Tswanov tvrdí, že „aj pre čiernych mužov je to takmer nemožné“.

Prvý pokus podnikne spolu s dvoma ďalšími Britmi v júni 1849, smrti však unikne len vďaka náhodnému stretnutiu s krováckou ženou, ktorá ich zavedie k vode a značne vyčerpaný sa vracia do Kolobengu. Druhý pokus o rok neskôr (ktorý podniká spolu s tehotnou manželkou a troma deťmi!) je úspešnejší – jazero nachádza. Cestou však pani Livingstonová aj všetky deti dostávajú maláriu a dieťa, ktoré sa im narodí po návrate, čoskoro umiera. To však Livingstona neodrádza – o rok nato zase berie rodinu na „výlet“ do púšte (cestou ju však necháva pri jednom z prítokov rieky Zambezi), a napokon k Makololom dorazí. Ich náčelník prijíma belochov priateľsky a keď mu Livingstone vykreslí, že misijná stanica prispeje k zamedzeniu obchodu s otrokmi, súhlasí s jej zriadením na svojom území. Spokojný Livingstone teda pokračuje v ceste do neprebádaných končín, až narazí na veľkú rieku, ktorú (správne) identifikuje ako Zambezi („To bol veľmi dôležitý bod, lebo dovtedy nebolo vôbec známe, že tadiaľ táto rieka preteká.“).

A práve vtedy si uvedomil, že zo všetkého najviac ho láka preskúmať vnútrozemie Afriky („Vyhlásil, že má v úmysle ísť pozdĺž rieky až k morskému pobrežiu, od ktorého sme boli vzdialení 1800 kilometrov“ – zaznamenáva jeho spoločník Cotton Oswell). Je mu ale jasné, že s rodinou tú cestu podniknúť nemôže, takže sa vracia k manželke a deťom, po šesťmesačnej ceste sa všetci vracajú do Kapského Mesta a v apríli 1852 pani Mary s deťmi odchádza do Británie, zanechajúc svojho manžela „jeho africkému osudu“.

0319-david-livingstone-05

Livingstonov pamätník pri Viktóriiných vodopádoch v Zimbabwe (Zdroj)

Livingstone sa v júni 1852 vydáva znovu cez Kalahari k Zambezi s cieľom postupovať najprv proti prúdu rieky až k prameňom a potom ju splaviť až k jej ústiu do Tichého oceánu (čo je spolu asi 8000 km). Od náčelníka Makololov dostáva k dispozícii dvadsaťsedem mužov a kanoe, okrem toho má tri pušky, asi desať kilo korálok (pre prípadný výmenný obchod), menší stan, laternu magiku na premietanie biblických obrázkov a pár vedeckých prístrojov. S týmto vybavením opúšťa v januári 1854 územie Makololov a na chrbte svojho vola Sindbáda smeruje na západ. Jeho zásadou je postupovať pomaly, spriateliť sa s domorodcami a nejednať unáhlene. Po rôznych útrapách (od malárie cez obdobie dažďov až po nedorozumenia s domorodými náčelníkmi na území portugalskej Angoly, ktorí od neho chcú kúpiť jeho makololských sprievodcov, lebo si myslia, že sú jeho otrokmi) napokon po štyroch mesiacoch putovania neznámym a ťažko schodným terénom dorazí nielen k prameňom Zambezi, ale až k Atlantickému oceánu. Tam mu Portugalci venujú potraviny a náčelníkovi Makololov posielajú ako dary koňa a uniformu plukovníka portugalskej armády. Cesta späť k Makololom (počas ktorej zahynie darovaný kôň i vôl Sindbad – a sám Livingstone takmer podľahne reumatickej horúčke) trvá skoro rok, po krátkom oddychu vyráža cestovateľ pozdĺž prúdu rieky zase na východ. V novembri 1855 prichádza k nádherným vodopádom, „ktoré dovtedy neuzrel zrak Európana“ a pomenúva ich po kráľovnej Viktórii. Napokon v máji 1856 dorazí až k Indickému oceánu a stáva sa tak prvým belochom, ktorý prešiel subsaharskú Afriku od západného pobrežia k východnému.

0319-david-livingstone-06

Viktóriine vodopády. (Zdroj)

Čoskoro nato si odchádza „oddýchnuť“ do Británie (po dlhom pobyte medzi domorodcami už má problém aj s rodnou angličtinou), ktorá ho víta ako slávneho cestovateľa – je zvolený za člena Kráľovskej zemepisnej spoločnosti, dostáva čestné doktoráty v Cambridgi i Oxforde a prijíma ho aj kráľovná Viktória. Sláva mu ale do hlavy nestúpne, pri viacerých príležitostiach sa vyjadruje, že ho uznanie teší, ale „zatiaľ nedosiahol svoj cieľ“ a že „chápe ukončenie geografického výskumu ako počiatok misijnej činnosti“.
Svoje cesty popisuje v stroho faktografickej knihe „Missionary Travels and Researches in South Africa“ (Misionárske cesty a výskumy v južnej Afrike).

V roku 1858 sa vydáva do Afriky znovu. Táto početná (okrem odborníkov z viacerých oblastí sprevádza Livingstona aj jeho brat) a bohate vybavená expedícia je dotovaná nielen Kráľovskou zemepisnou spoločnosťou, ale aj britskou vládou. Livingstone má k dispozícii malý parník a chce preskúmať tok rieky Zambezi od jej ústia kam to až bude možné. Pomerne rýchlo však naráža na prekážku v podobe katarákt Quebrabassa (dnes je na ich mieste priehrada Cabora Bassa v Mozambiku). Najprv uvažuje o tom, že nechá kamene odstreliť, ale potom pochopí, že parníkom sa tadiaľ aj tak nedostane, takže ako náhradný program sa rozhodne zmapovať jeden z prítokov Zambezi – aj na ňom sa však po 300 kilometroch dostáva k vodopádom. Posiela teda parník späť a sám s troma mužmi pokračuje pešo. V apríli 1859 objavuje jazero Chilwa (v niektorých zdrojoch známe ako Širwa, dnes v Malawi), kde sa dozvedá o tom, že ďalej na sever leží omnoho väčšia vodná plocha.

K tej sa dostáva na svojej ďalšej ceste, presne 16. septembra 1859 – jedná sa o jazero Ňasa (dnes známe ako Malawi), tretie najväčšie v Afrike, s rozlohou 30.800 km2 (čo je asi dve tretiny rozlohy Slovenska).
Tu sa Livingstone po prvýkrát na vlastné oči stretáva s obchodom s otrokmi, ktorého rozsahom a spôsobmi je šokovaný. („Čochvíľu sme videli dlhý reťazec spútaných mužov, žien a detí. (…) Arabskí obchodníci predávali dospelého muža za štyri, ženu za tri a dieťa za dva yardy látky.“) Rozhodne sa, že obchodu s otrokmi zamedzí; trochu naivne si však myslí, že „jediná dobre vyzbrojená loď na jazere Ňasa by celú tú záležitosť zastavila“, takže vysiela jedného inžiniera do Británie, aby dohliadol na stavbu lode, ktorá by sa dala rozmontovať na diely a preniesť popri vodopádoch až k jazeru.

Medzitým si „odskočí“ do Mozambiku, kde tri roky predtým nechal svojich makololských spoločníkov, zavedie ich proti prúdu Zambezi späť na územie ich kmeňa a vracia sa na pobrežie Indického oceánu práve včas – pár dní predtým, než dorazia dva britské krížniky, privážajúce nielen vyžiadaný „protiotrokársky“ parníček Pioneer, ale aj skupinu misionárov s novovymenovaným biskupom pre strednú Afriku Charlesom Mackenziem.

0319-david-livingstone-02

Livingstone na škótskej stolibrovke desaťlibrovke (Zdroj)

Zmontovaný Pioneer sa pokúšal dostať na jazero Ňasa márne, takže Livingstone tam nechá dopraviť aspoň malý čln a v ňom (spolu so svojím bratom Charlesom a prírodovedcom Johnom Kirkom) mapuje pobrežie jazera a trasy otrokárskych lodí. V Británii na vlastné náklady objednáva druhú, menšiu loď – tú mu dovezú koncom roku 1861, zároveň s manželkou. Pani Mary však zakrátko dostane ťažkú formu malárie, ktorej v apríli 1862 podľahne. Zdrvený Livingstone ju pochováva „na brehu jedného z najkrajších afrických jazier", jeho nová loď Lady Nyassa sa však na jazero Ňasa dostať nedokáže. Napokon ju rozoberú a po jednotlivých dieloch útrpne prenášajú. Cesta je však taká vysilujúca, že výpravu fakticky zlikviduje – niekoľkí členovia výpravy vrátane biskupa Mackenzieho umierajú, ostatní sú na pokraji svojich síl. Potraviny im dochádzajú, nedokážu najať mužov na presekávanie cesty pralesom pozdĺž perejí a potýkajú sa aj s útokmi ozbrojených oddielov otrokárov. Utrpenie nakoniec ukončuje posol s oficiálnym pokynom britskej vlády na ukončenie výpravy.

Tým končí aj vládna finančná podpora a Livingstone ostáva bez príjmu, takže sa rozhodne predať svoj parník. Záujem kúpiť ho ale prejavia len portugalskí obchodníci s otrokmi – a tým ho pochopiteľne predať nechce, takže sa aj s loďou vracia k ústiu Zambezi a vydáva sa na cestu do Indie – s loďou stavanou na plavbu po rieke a jazere, malou zásobou uhlia a s posádkou, ktorá sa po mori nikdy neplavila. Kupodivu sa napokon dostal až do Bombaja, kde loď predáva a vracia sa do Londýna.

Tu v roku 1865 vydáva knihu o svojej expedícii k Zambezi („Narrative of an Expedition to the Zambezi and its Tributaries“, teda Rozprávanie o expedícii k Zambezi a jej kmeňoch) a čoskoro nato sa ozývajú portugalskí vedci, že ich cestovatelia už preskúmali rieku skôr (čo bola asi pravda, lenže Portugalci svoje objavy dôsledne utajovali, zrejme kvôli podielu na zisku z obchodu s otrokmi).

0319-david-livingstone-04

Livingstonov pamätník v jeho rodnom Blantyre (Zdroj som už nenašiel)

Kráľovská zemepisná spoločnosť ho vysiela na ďalšiu výpravu, ktorej hlavným cieľom je objaviť prameň Nílu, takže v auguste 1865 Britániu opäť opúšťa a po zastávke v Bombaji prichádza na ostrov Zanzibar, odkiaľ vyráža na africký kontinent v deň svojich 53. narodenín, 19. marca 1866. Časť mužov najíma na Zanzibare, druhú časť tvoria vojaci z Indie. Začiatok výpravy nie je príliš optimistický – väčšina mužov ochorela, niektorí ušli, takže keď Livingstone dorazí k rieke Shiré, ktorá spája Zambezi s jazerom Ňasa, má z pôvodne 60 mužov len jedenásť. A naviac cestou všade naráža na svedectvá o výčinoch otrokárov – takmer všetky dediny nachádza „opustené, plné tiel a lebiek“. Od jazera Ňasa postupuje ďalej na severozápad, výprava sa presekáva pralesom bez sprievodcov a zásob potravín, keď nič neulovia, zaháňajú hlad varenými hubami („Boli dobré len na to, aby sa po nich človeku snívalo o rostbífe.“). V januári 1867 opúšťajú výpravu ďalší dvaja nosiči („Prales bol taký hustý, že nebola nádej na nájdenie stôp utečencov, ktorí navyše ukradli všetky misy, debnu s prachom, múku, ktorú sme draho kúpili, nástroje, dve pušky… najväčšou stratou však bola debna s liekmi. Cítil som sa ako odsúdenec na smrť.).
Prvého apríla 1867 objavuje jazero Tanganika (plochou takmer 33.000 km2 druhé najväčšie jazero Afriky, objemom dokonca druhé najväčšie jazero sveta, po Bajkale), v tom čase ho ale trápia úplavica, reumatická horúčka, neustále hučanie v ušiach a celkové vyčerpanie organizmu, na niekoľko dní dokonca upadá do bezvedomia. Paradoxne mu pomôžu arabskí otrokári, ktorí ho nakŕmia a venujú mu šaty i zásobu korálok pre výmenný obchod. Po zotavení s nimi Livingstone dokonca podnikne cestu k jazeru Mweru, odkiaľ sa Arabi zase vracajú k Tanganike, Livingstone však so skupinkou štyroch mužov pokračuje ďalej na juhovýchod, preskúma kus vnútrozemia a k jazeru Tanganika sa vracia až v marci 1869, opäť v žalostnom stave, „podobný uzlíčku kostí“.

Zase sa zotavuje v Udžidži, osade otrokárov a v júli 1869 opäť vyráža do pralesa. Po poldruha roku, v marci 1871, objavuje rieku Lualabu, ktorú považuje za horný tok Nílu (až omnoho neskôr sa ukázalo, že nesprávne – je to horný tok iného afrického veľtoku, Konga) a spokojný, ale hrozne zúbožený sa vracia do 600 km vzdialeného Udžidži. Dúfa, že tam nájde lieky a zásoby, ale tie cestou ukradne vodca karavány, ktorá mu ich viezla, takže je na pokraji zúfalstva.

Tu trochu odbočím: Treba totiž povedať jednu vec – počas všetkých svojich ciest si Livingstone viedol denník a jeho opisy posielal spolu s množstvom listov svojim príbuzným a známym, pričom využíval dômyselnú štafetu domorodcov, ktorí listy doručili až na pobrežie. Písanie listov bolo Livingstonovou vášňou, posadil sa kedykoľvek kamkoľvek a písal. Keď mu došiel atrament, vyrábal si rôzne náhrady zo šťavy rastlín. A v rokoch 1870–71 prestali listy jeho priateľom dochádzať, takže tí sa pochopiteľne začali obávať, že cestovateľ je už možno mŕtvy. Na tieto obavy zareagoval americký denník New York Herald a rozhodol sa financovať výpravu do Afriky, ktorá mala slávneho cestovateľa nájsť, alebo aspoň zistiť čo sa mu stalo. Na jej čelo bol postavený reportér týchto novín Henry Morton Stanley.

0319-david-livingstone-03

Doktor Livingstone, predpokladám. (Zdroj)

A teraz späť do afrického pralesa – 20. októbra 1871 dorazila do Udžidži veľká výprava s americkou vlajkou a Stanley vyriekol legendárnu vetu: „Doktor Livingstone, predpokladám.“ Títo dvaja muži, ktorí sa stretli uprostred africkej divočiny, dobre reprezentujú dve etapy prieskumu Afriky – na jednej strane starý misionár a humanista Livingstone, na druhej ambiciózny, vytrvalý až bezohľadný Stanley, zástupca nastupujúceho imperializmu a kolonializmu.

Ukázalo sa, že Livingstone listy písať neprestal, zhodou náhod sa však žiadny z nich až na pobrežie nedostal. Teraz si starý cestovateľ so záujmom vypočul novinky z Európy a Stanleyho zásoby ho opäť postavili na nohy („Zase som dostal chuť do jedla, namiesto dvoch skromných jedál som jedol štyrikrát denne a po týždni som sa už cítil celkom silný.“).

Nasledujúcich päť mesiacov skúmajú Livingstone a Stanley Afriku spoločne, potom Američan odchádza späť za more, Škót sa ale vrátiť odmieta, keďže svoj prieskum nepovažuje za ukončený. V auguste odchádza znovu hľadať prameň Nílu, cestou ho ale zase trápi zdravie. Postupne zoslabne tak, že ho jeho muži musia niesť v sieťovom lôžku, dokonca mu musia držať hodinky, keď ich chce natiahnuť. Posledný zápis v jeho denníku z 27. apríla 1873 znie“ „Som celkom vyčerpaný, zostávam tu, aby som sa zotavil. Dal som kúpiť dve dojné kozy. Sme na dunách Molilamo.“
V noci z 30. apríla na 1. mája 1873 ho jeho sprievodcovia nachádzajú v stane mŕtveho – kľačať, akoby sa modlil. Vyrežú mu srdce a pochovajú v africkej pôde. Telo nasolia, vysušia na slnku, zabalia do bavlnenej látky a uložia do valca z kôry a na tyči nesú cez stovky kilometrov pralesa a močiarov až na pobrežie, spolu s jeho denníkmi a zápismi vedeckých pozorovaní. Rok po smrti, 18. apríla 1874 (podľa iných prameňov až 4. júna 1875), je David Livingstone so všetkými poctami pochovaný vo Westminsterskom opátstve.

Zdroje:
Väčšina faktov je prevzatá z knihy Petra Křivského a Aleša Skřivana Do nitra kontinentů (Mladá fronta, Praha 1988)

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

Ďuri | 19. 3. 2013 Ut 8:57 |   [1]

Podľa tej stolibrovky je nazvaná aj tzv. „škótska devalvácia“ to jest, keď mena je hodna len desatinu samej seba.

reagovať

lojzo | 19. 3. 2013 Ut 9:15 |   [2]

[1] To je strašná pliaga, títo gramotní čitatelia! 8-)

P.S. Dík, opravené. ;-)

reagovať

Ďuri | 19. 3. 2013 Ut 9:30 |   [3]

" Dr.Livingstone, predpokladám!?" bola veta, ktorou ma moja mama vítala v detstve vo dverách, keď som sa náhodou dostavil domov na nepoznanie špinavý, či zakrvavený. No poviem vám, nemal som jednoduché detstvo!

reagovať

SV | 19. 3. 2013 Ut 11:37 |   [4]

[3] „keď som sa náhodou dostavil domov na nepoznanie špinavý, či zakrvavený“ náhodný na tom bol stav dostavenia sa domov, predpokladám ;-)

reagovať

SV | 19. 3. 2013 Ut 11:39 |   [5]

hm, na tie veľké mačky bacha, následky bývavajú vážne! 8-)

reagovať

SV | 19. 3. 2013 Ut 11:40 |   [6]

skwellý výber oslávenca!

reagovať

kety | 19. 3. 2013 Ut 15:10 |   [7]

[2] Livingstone je bez konkurence, ale to, že se tady možná i naučím slovensky, je k nezaplacení…
Po kiahních, štekleniu a šomraniu je tu ještě jakási pliaga! 8-O

reagovať

Jago | 19. 3. 2013 Ut 15:58 |   [8]

[7] Uč se. Pliaga = pohroma, zlo, metla, boží dopuštění, sběř… :-)

reagovať

kety | 19. 3. 2013 Ut 16:13 |   [9]

[8] Ó, děkuju! :-)

reagovať

SV | 19. 3. 2013 Ut 16:31 |   [10]

[8] zber? 8 – ) takže detičky na ZŠ poriadajú pliagu papiera?

reagovať

Jago | 19. 3. 2013 Ut 17:35 |   [11]

[10] Nie, zberbu.

reagovať

Wicky | 19. 3. 2013 Ut 19:05 |   [12]

Afrika má láska :-) Početla, pokochala, dala kafe a pádím dál.

reagovať

SV | 21. 3. 2013 Št 12:11 |   [13]

[12] a zas pripáď ;-)

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Chrám bojovníků

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod